Úvahy o živote

Zde můžete volně pokecávat o všem možném.
smilan
Rotný
Rotný
Příspěvky: 91
Registrován: pon 7 dub, 2014 14:17

Úvahy o živote

Příspěvekod smilan » pon 7 dub, 2014 14:20

Sporná úroveň mravnej kvality detských časopisov


Otvorený list rodičom, pedagógom a redakciám všetkých detských a mládežníckych časopisov: Milí rodičia, učitelia a vychovávatelia, listovali ste si niekedy v nejakom z časopisov, určených vašim deťom? Ja nedávno áno a upútalo ma tam niečo neblahého, na základe čoho vznikla nevyhnutnosť napísať tento list. Čo takého to bolo?

Na predposledných stránkach onoho časopisu mi „udreli“ do očí dve fotografie nejakej zo súčasných moderných speváčok. Takéto fotografie môžeme vídať takmer vo všetkých časopisoch, ktoré v snahe „držať krok s dobou“ veľmi radi prezentujú najaktuálnejšie módne trendy odvážneho odhaľovania telesných vnád rôznych hviezd a hviezdiček súčasného šoubiznisu. Avšak so skutočnosťou, že sa s niečim podobným stretnem i na stránkach časopisu určeného dokonca i nižším vekovým kategóriám detí, s takouto skutočnosťou som naozaj nepočítal. A navyše, ak na jednej z fotografií bol vyzývavo zmyselný vzhľad spomínanej speváčky podporený aj jej veľavýznamne necudným gestom jej ruky!

Na základe takýchto skutočností si je človek chtiac nechtiac nútený položiť otázku, do akej miery si pracovníci redakcií rôznych mládežníckych periodík vôbec uvedomujú svoju zodpovednosť za všetko, čo prostredníctvom svojich časopisoch predostierajú tvárlivým dušiam detí a dorastajúcej mládeže. Je vari naozaj až tak veľmi nemoderné vyžadovať od každého, kto má na mládež určitý dosah a vplyv, aby ju ovplyvňoval a formoval predovšetkým hodnotami pozitívneho a konštruktívneho charakteru? Veď o čo žalostnejšia a úbohejšia je reálna, žitá skutočnosť, o to intenzívnejšie a cieľavedomejšie by malo byť úsilie všetkých ľudí, zodpovedných za výchovu detí a mládeže, aby sa do nich všemožným spôsobom vštepovali iba vyššie ideály hodné pojmu „človek“, s ktorých naplneným vnútrom by vo svojej dospelosti zmenili tento skazený svet k lepšiemu.

No a okrem nevyhnutnej čestnosti, láskavosti, ľudskosti a mnohých iných dobrých vlastností, ktoré musia byť v deťoch podporované a rozvíjané by tam určite nemala chýbať ani mravnosť! Mravnosť, ako úcta, v tomto konkrétnom prípade k žene, ktorej telo by rozhodne nemalo byť dráždivým a zmyselným spôsobom vystavované na obdiv najnižšiemu, priam živočíšnemu záujmu opačného pohlavia.

Z tohto pohľadu je naozaj otázne, či podobné ušľachtilé ideály môže našim deťom ponúknuť spevácka hviezda, ktorá síce na jednej strane obsadzuje popredné miesta hitparád, ale na druhej strane buduje svoj „imidž“ na provokatívnom odhaľovaní vlastného tela.

A ak by sme mali byť naozaj úprimnými, takýto ostrý rozpor medzi perfektnými profesionálnymi výkonmi a nezriadeným osobným životom, vulgárnym vyjadrovaním i celkovým chovaním sa prejavuje takmer u prevažnej väčšiny „hviezd“ súčasného šou biznisu. Z takéhoto, hlbšieho pohľadu je naozaj máloktorá z nich v skutočnosti hodná toho, aby sa okolo nej vytvárala gloriola „hviezdy“, ktorej fotografie si budú deti ako nejaký ideál a vzor lepiť do svojej izby.

V podceňovaní týchto skutočností je skryté hlboké podceňovanie osobnosti dieťaťa, pretože dieťa je omnoho vnímavejšie ako sa domnievame. Je totiž schopné vyciťovať i veci skryté hlboko pod povrchom a spolu s prezentovaním osôb, v nejakej činnosti výnimočných, prijíma i všetko ostatné, čo z danou osobnosťou súvisí. Týmto spôsobom sa mu priam do krvi dostáva pokrivený model štruktúry ľudskej osobnosti, u ktorej je prvoradý úspech, a to za každú cenu, i s využitím akýchkoľvek prostriedkov – aj nemorálnych, ak nám to k onomu úspechu môže napomôcť.

Dieťa si nakoniec uvedomí, že k ceste k úspechu je možné bez zábran využiť všetkého, čo sa ponúka. Aj nemravnosti, ako na oných spomínaných fotografiách „hviezd“, aj vulgárnosti, aj egoizmu, nečestnosti, klamstva, podvodu a podobne. Nie, deti nie sú hlúpe! Citlivo vnímajú skutočnosť v jej komplexnosti takú, akou ona naozaj je! Iba dospelí ich zvyknú podceňovať.

Vari naozaj takéto niečo má byť cieľom detských a mládežníckych časopisov? Vari nie je povinnosťou ich redakcií byť rovnako citlivými vo vnímaní reality ako deti samotné, pre ktoré je časopis určený? Nebolo by naopak omnoho prínosnejšie odkrývať a demaskovať plytkú prázdnotu uctievania „hviezd“, ktoré si to len veľmi málo zaslúžia?

Samozrejme, že nie je možné a nie je to ani chcené, aby sme mládeži nehovorili o realite takej, akou je, avšak je nanajvýš nezodpovedné, keď sa povie „A“ a nedopovie „B“! Lebo práve toto by malo byť náplňou mládežníckych časopisov – hovoriť skutočnú pravdu o živote, vniknúť pod povrch, odhaliť prázdnotu, strhnúť falošné, trblietavé pozlátko a ukázať skutočné, pravé ideály a kvality, naozaj hodné nasledovania. V tomto sa skrývajú obrovské, ale žiaľ nevyužité výchovné možnosti detských a mládežníckych časopisov, ktorých povinnosťou by malo byť ovplyvňovanie vývoja mladej generácie smerom k pozitívnejším hodnotám.

Veď v podstate duša dieťaťa je ako úrodné pole, do ktorého máme práve my dospelí povinnosť zasiať to najkvalitnejšie osivo, ktoré čisté detské vnútro, ako úrodná zem príjme a umožní mu rásť, aby po rokoch, až nastane čas, prinieslo bohatú úrodu, prinášajúcu radosť vychovávateľom, učiteľom, rodičom a celej spoločnosti.

Je však vrcholne nezodpovedné, ak do tejto panenskej pôdy detských duší sadí niekto, či už z nevedomosti alebo ignorancie burinu! Takéto niečo je doslova zločin, lebo táto úrodná pôda príjme všetko rovnako, dobré i zlé a všetko v nej potom rastie, aby prinieslo svoje plody. Dieťa totiž ešte nemá vybudovaniu pevnú hierarchiu hodnotového systému a absorbuje v prostej dôvere všetko.

Prvoradou povinnosťou ľudí, ktorí majú možnosť formovať osobnosť dieťaťa je jednoznačne napomáhanie k správnemu vývoju jeho tvoriacej sa hierarchickej hodnotovej štruktúry, schopnej reálne rozpoznávať správneho od nesprávneho a dobrého od zlého. Toto je prvoradou a najzásadnejšou povinnosťou nás dospelých vo vzťahu k deťom!

Všetko, o čom bolo hovorené samozrejme nesúvisí len s nejakými inkriminovanými fotografiami, nachádzajúcimi sa v určitom konkrétnom mládežníckom časopise. Súvisí to s celkovou koncepciou, obsahovou náplňou a grafickou úpravou všetkých časopisov, určených deťom a mládeži, ktoré by v nijakom prípade nemali odzrkadľovať súčasný úpadok, ale aktívnym spôsobom viesť deti a mládež k skutočným, vysokým ľudským hodnotám.

Zostáva teda dúfať, že predsa len dôjde k hlbšiemu zamysleniu sa kompetentných, k prihliadnutiu na vyššie uvedené skutočnosti a ku kvalitatívnemu posunú obsahovej štruktúry mládežníckych periodík smerom nahor. Tým bude môcť dôjsť k tomu, že vysoká a vedome udržiavaná miera pozitivity ich obsahu bude pozitívnym spôsobom vplývať na vývin, správne formovanie a zdravý osobnostný vývoj detí i dorastajúcej mládeže. Práve toto je totiž cieľ, o ktorý by sme my dospelí mali vo vzťahu k našej mládeži s plnou zodpovednosťou všetci spoločne usilovať. Inak im budeme dávať kamene namiesto chleba!

smilan
Rotný
Rotný
Příspěvky: 91
Registrován: pon 7 dub, 2014 14:17

Re: Úvahy o živote

Příspěvekod smilan » čtv 1 kvě, 2014 15:53

Znepokojujúce výskumy Benjamina Lieberta


Človek musí poznať sám seba! Ak si tú námahu nedá, zostane navždy vo vleku vlastnej pudovosti a to, čo nazýva slobodnou vôľou je v skutočnosti len prázdne slovo. Slobodná vôľa totiž vôbec neznamená robiť si čo chem. Kto takto uvažuje, pre toho tieto riadky nie sú. Sú iba pre tých, ktorí sa chcú stať naozaj slobodnými a sú preto ochotní vyvinúť aj trochu námahy.

Na základe výskumov Benjamina Lieberta sa začalo tvrdiť, že človek nemá žiadnu slobodnú vôľu a je v podstate iba akousi animálnou bytosťou, rozhodujúcou sa pudovo reflexívnym spôsobom. Prostredníctvom exaktných pokusov bolo totiž dokázané, že k prvotnému impulzu trebárs pohybu ruky dochádza v takzvanom mozgovom kmeni, na ktorý nemáme žiadny dosah svojou vedomou vôľou. Až o niekoľko milistotín sekundy nato dôjde k impulzu v mozgovej kôre, už ovládanej našim vedomím, v ktorej činíme svoje vedomé rozhodnutia.

To teda znamená, že niekoľko milistotín sekundy pred každým našim vedomým rozhodnutím už dochádza k prvotnému impulzu v nevedomom kmeni nášho mozgu. Tam sa v podstate rozhoduje a až potom reaguje mozgová kôra. Znamená to, že čosi ako slobodná vôľa človeka je len ilúziou a náš rozum v podstate slúži iba na dodatočné, logické zdôvodnenie toho, prečo sme danú vec práve takto urobili a prečo sme sa práve takto zachovali. Sme už teda akoby istým spôsobom naprogramovaní a všetkým našim vedomým rozhodnutiam predchádzajú impulzy nevedomého mozgového kmeňa. Ak sa rozhodneme niečo vykonať, k rozhodnutiu dochádza v mozgovom kmeni, naša vedomá vôľa to nasleduje a náš rozum logicky zdôvodní, prečo sme tak urobili.

Napríklad ak si oblečiem kabát tvrdím, že som sa ho rozhodol obliecť preto, lebo vonku je zima. Avšak v skutočnosti to nie je pravda, pretože za mňa už vopred rozhodol mozgový kmeň a ja som si to sám pre seba iba takto zdôvodnil.

Za takejto situácie, ktorá je exaktne doložená mnohými vedeckými pokusmi je naozaj plne oprávnenou otázka, či má človek vôbec nejakú slobodnú vôľu? Ako sa postaviť k otázke slobodnej vôle človeka, ak je naše myslenie evidentne vo vleku pudov? Ako sa zmieriť s tým, že všetok ľudský intelekt, všetko naše vzdelanie a vedomosti sú v skutočnosti iba sluhami nevedomého mozgového kmeňa, prostredníctvom ktorých iba inteligentne a erudovane zdôvodňujeme naše animálne konanie.

Ako názorný príklad si uveďme politiku a politikov. Nachádzajú sa medzi nimi jedinci, ktorí jednajú nečestne, klamú a kradnú. Ide o klasickú ukážku konania, ktoré je evidentne vo vleku nevedomého mozgového kmeňa s jeho animálno egoistickými impulzmi. A všetok intelekt, vzdelanie a rečnícke schopnosti slúžia už iba k tomu, aby sa takéto jednanie nejako logicky vysvetlilo a zdôvodnilo.

Na a tento princíp samozrejme neplatí len u politikov, ktorí sú nám najviac na očiach, ale úplne u všetkých ľudí, ktorí jednajú podobným spôsobom, každý na svojej vlastnej spoločenskej úrovni a na základe vlastných schopností, možností a intelektuálnych predpokladov.

Takto teda funguje bežný ľudský jedinec a presne tomu zodpovedá i život okolo nás. Život okolo nás, poznačený animálnym egoizmom nášho nevedomého mozgového kmeňa.

Môžeme za tejto situácie vôbec hovoriť o nejakej slobodnej vôli? Aká je skutočná pravda o človeku?

Všetko to, o čom som sme hovorili doposiaľ je pravdou na hmotnej úrovni, potvrdenou exaktnými vedeckými výskumami. Avšak je tu ešte aj pravda iná, vyššia! Z nej vyplýva, že človek, ktorý je v podstate neslobodný a vo vleku pudov, môže svoju slobodnú vôľu nadobudnúť. Slobodná vôľa je u neho totiž potencionálnou a on môže tento svoj skrytý potenciál získať iba vtedy, ak ho aktivuje.

Ako môžeme získať slobodnú vôľu? Ako môžeme aktivovať tento svoj skrytý potenciál?

Človek si musí uvedomiť, že on sám má konečné právo veta. Že on sám môže nakoniec vedome rozhodnúť, či onen prvotný impulz poslúchne, alebo nie. Ak nám teda náhle vyletí ruka, aby sme ňou udreli, sme zároveň schopní uvedomiť si, či niečo takéhoto bude dobré a či tým niekomu neublížime.

Áno, sme síce ovplyvňovaní inštinktami a pudmi svojej telesnej podstaty, ale morálno etický rozmer našej osobnosti má predsa len právo veta!A v tomto práve veta spočíva naša slobodná vôľa!

Môžeme teda zostať vo vleku svojho prvotného pudenia, alebo sa môžeme slobodne a ničím neovplyvnene rozhodnúť, že tento impulz nebudeme nasledovať. Že nedáme na svoje animálno egoistické pudenie, ale, uplatniac svoju slobodnú vôľu, rozhodneme inak.

Ruka chce udrieť, ale my si uvedomujeme, že by sme tým ublížili a neurobíme tak. Chceme niečo ukradnúť lebo máme príležitosť, ale uvedomíme si, že kradnúť nie je správne a nič neukradneme. Až takýmto uplatnením morálno etického stanoviska pri svojom rozhodovaní nadobúdame slobodnú vôľu! Jedine takýmto spôsobom sa totiž môžeme oslobodiť od vplyvu prvotného pudenia svojho mozgového kmeňa, ktorému sme dovtedy plne podliehali a preto o našej slobodnej vôli nemohlo byť ani reči.

Nemusíme teda donekonečna slúžiť nevedomým procesom svojho mozgu a byť nimi manipulovaní. Môžeme získať slobodnú vôľu tým, že začneme veci posudzovať z morálno etického hľadiska. Až týmto sa potom stávame skutočne ľuďmi. Ľuďmi, ktorí si vybojovali a získali vlastnú slobodnú vôľu!

A teraz, z hľadiska vyššie spomínaných, novodobých vedeckých poznatkov nahliadnime na známe Kristove slová, ktorý povedal: Čo je z tela je telo! Avšak čo je z ducha je duch! Kto sa neznovuzrodí v duchu, neuzrie kráľovstvo nebeské!

Čo znamenajú tieto slová? Predsa presne to, o čom sme doposiaľ hovorili!

Znamenajú, že ak niekto poslúcha len svoje prvotné inštinktívne pudenie je iba bytosťou tela a hmoty. Avšak človek je schopný aktivizovať svoju vyššiu podstatu. Je schopný prijatím určitých vyšších morálno etických kritérií korigovať a ovládnuť svoje prvotné pudenia. Až týmto spôsobom získava vlastnú slobodnú vôľu a stáva sa plnohodnotným človekom. Takto potom prekonáva hmotu a rodí sa v duchu. V duchu morálno etických hodnôt vyššieho princípu života!

No a tento potenciál má v sebe každý človek. Iba že nie každý ho chce a dokáže aktivovať a plne rozvinúť.

Každému z nás je teda daná možnosť zostať celý život neslobodným, alebo svojim úsilím pre seba vybojovať slobodnú vôľu, prejavujúcu sa morálno etickým právom veta, čím sa oslobodíme od nadvlády vlastného, hmotársko – egoistického a animálno - inštinktívneho jednania.

Máme teda na výber medzi neplnohodnotnosťou a plnohodnotnosťou a medzi slobodou a neslobodou. Neplnohodnotnosť a nesloboda od nás nevyžadujú vôbec žiadnu námahu. Stačí sa iba poddať svojmu pudeniu a potom si svoje jednanie sami pred sebou i pred inými nejako logicky zdôvodniť a ospravedlniť.

Plnohodnotnosť a sloboda však vyžadujú určitú námahu. Určité úsilie o sebapoznanie a sebadisciplínu. Vyžadujú morálno etický nadhľad nad vecami. Kto takéhoto niečoho nie je schopný, ten zostane navždy neplnohodnotnou bytosťou, pre ktorú je slobodná vôľa len falošnou ilúziou.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Rotný
Rotný
Příspěvky: 91
Registrován: pon 7 dub, 2014 14:17

Re: Úvahy o živote

Příspěvekod smilan » čtv 15 kvě, 2014 17:47

Sila celku zvíťazí!


Kto podporuje prospech celku, kto napomáha k zveľaďovaniu a k pozdvihovaniu celku, ten je sám celkom podporovaný. Za takýmto človekom stojí nesmiernosť sily celku, ktorá ho podporuje a urovnáva mu všetky jeho životné cesty. Ak totiž človek podporuje celok, on sám stojí v sile a podpore celku a môže prostredníctvom nej úspešne zdolávať aj tie najväčšie prekážky.

Ľudia tohto sveta sa však z pôsobenia pre prospech celku vyčlenili svojim egoizmom. Egoizmom, hľadiacim iba na prospech seba samého.

Áno, väčšina toho, čo ľudia tejto zeme robia je robené iba pre ich osobný prospech. Práve takéto uvažovanie je základom všetkých ich snáh. Ak totiž ich snaženie aj prinesie úžitok niekomu inému, je to spravidla iba vedľajší produkt. Je to len určitý nevyhnutný prostriedok k dosiahnutiu konečného a rozhodujúceho cieľa a síce, prospechu seba samého. Práve takáto je skutočná a reálna vnútorná motivácia ľudí tejto civilizácie.

Lekár teda nelieči predovšetkým preto, aby pomáhal trpiacim, ale hlavne preto, aby si dobre zarobil. Politik nejde do politiky preto, aby slúžil národu, ale aby predovšetkým obohatil sám seba. Podnikateľ nepodniká preto, aby priniesol osoh spoločnosti a poskytol ľuďom živobytie. Podniká predovšetkým preto, aby hlavne on sám čo najviac zarobil a čo najrýchlejšie zbohatol. A tak ďalej a tak ďalej. Samozrejme, veľká česť tým nemnohým výnimkám.

Ak budeme k sebe naozaj úprimnými musíme uznať, že nie to pozitívne, nie to prinášajúce dobro celku je základným motívom všetkého nášho jednania ale žiaľ, je ním to menej pozitívne, to zištne egoistické, čo hľadí predovšetkým na prospech seba samého.

Takýmto princípom vnútorného nastavenia sa však človek vyčleňuje z jednoty celku. Svojim egoizmom sa stavia mimo neho, pretože jeho vlastné dobro je pre neho dôležitejšie, ako dobro všeobecné. Takýto jedinec totiž zväčša neváha postaviť sa proti záujmom celku a poškodiť ich vždy, keď z toho môže mať nejaký prospech a osobné výhody. Prednostným preferovaním egoistických záujmov svojho osobného „ja“ sa teda dostáva do konfliktu so záujmami celku a poškodzuje ich. Jednoducho povedané, stáva sa škodcom!

Človek pri všetkom tom čo robí teda nezohľadňuje záujmy a prospech iných ľudí, záujmy a prospech prírody, zvierat, rastlín a stromov, nezohľadňuje prospech a záujmy vody, vzduchu a zeme. Človek nad toto všetko nadradil iba svoje vlastné záujmy a to aj za cenu toho, že tým spôsobí škodu iným ľuďom, zvieratám, stromom, vode, vzduchu, či zemi. Človek neváha, a s väčšou alebo menšou mierou bezohľadnosti svojho egoizmu sa obracia proti všetkému. Z bezohľadnosťou prospechárstva svojho egoizmu sa stavia proti celku ako jeho škodca a nepriateľ.

Avšak keby takto konali hoci aj úplne všetci na zemi, sila celku, o ktorého veľkosti nemáme ani len tušenia zostane vždy neporovnateľne väčšou, ako jeho časť, ktorú predstavuje celé ľudstvo. A táto ohromná sila, proti ktorej sa ľudia vo svojom egoistickom zmýšľaní postavili stojí teraz nepriateľsky proti nim. Nepodporuje ich a nepomáha im, ako by tomu muselo nevyhnutne byť, keby vo všetkom svojom konaní vždy zohľadňovali predovšetkým záujmy celku. Keďže však takto nečinia, stojí ohromná sila celku stvorenia voči ním v tichom, nechápavom očakávaní, v ktorom pomaly narastá jej nepriateľstvo voči človeku. Vo všeobsiahlosti celku stvorenia je totiž očakávané, že ľudstvo nakoniec predsa len precitne a spozná svoj fatálny omyl.

Avšak každým nadchádzajúcim dňom, v ktorom naďalej zotrvávame vo svojom egoizme rastie nepriazeň a odpor celku voči nám. Tento celok sa totiž nemieni nechať trvalo poškodzovať. Je ochotný dlhodobo, hoci aj celé stáročia čakať na zmenu k lepšiemu, ak ale k tejto zmene nedochádza, kalich trpezlivosti raz pretečie a nesmiernosť sily celku sa nakoniec obráti voči tým, ktorí ho poškodzovali a stavali sa proti nemu.

Bude to niečo podobného, ako keď v ľudskom organizme začne hlodať nejaká infekcia. Telo zmobilizuje svoje ochranné mechanizmy, ako napríklad biele krvinky a vyšle ich na postihnuté miesto, aby infekciu zlikvidovali.

A tak aj ohromný organizmus celku tohto stvorenia bude nútený zaktivizovať svoje obranné mechanizmy a vyslať ich, aby zlikvidovali zhubnú infekciu egoizmu na zemi. A celok v jeho obrovskej moci a sile zničí všetko a všetkých, ktorí ho dlhodobo poškodzovali, čo je nanajvýš logické a absolútne legitímne. Z tejto očisty organizmu celku stvorenia môžu vyviaznuť a vyviaznu len tí, ktorí sa naučili zohľadňovať jeho záujmy. Ľudia, ktorí pri všetkom čo robia zohľadňujú aj prospech a záujmy iných ľudí, záujmy zvierat, stromov, prírody, vody, vzduchu a zeme. Iba takýto ľudia majú trvalé miesto vo stvorení, pretože sú prínosom pre celok. Iní v ňom miesto nemajú! A čas, ktorý im bol doteraz darovaný im bol poskytnutý len preto, aby pochopili, nahliadli a spoznali omyl vlastného egoizmu a zmenili sa k lepšiemu. Ak to nepochopia a nezmenia sa, budú obrannými mechanizmami celku odstránení ako škodlivá infekcia.

Ten, ktorému celok stvorenia patrí a je jeho Tvorcom vyslal pred 2000 rokmi na zem svoje posolstvo prostredníctvom vlastného Syna, aby sa ľudia naučili milovať svojho blížneho ako seba samého. Inými slovami povedané, aby sa popri svojich vlastných záujmoch naučili zohľadňovať i záujmy iných ľudí a prihliadať na ne. Práve toto je totiž prvý a rozhodujúci krok na ceste zohľadňovania záujmov celku stvorenia.

Ľudstvo však doposiaľ neuskutočnilo ani tento prvý krok a to, čo na zemi bujnelo a rozmáhalo sa bol len ich egoizmus, hľadiaci iba na prospech seba samého a to aj na úkor iných. Kalich trpezlivosti však už preteká a každý, kto takýmto spôsobom zmýšľa a jedná bude ako škodlivá infekcia odstránený z celku stvorenia. Je už totiž čas, aby v ňom konečne zavládlo zdravie a harmónia.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Rotný
Rotný
Příspěvky: 91
Registrován: pon 7 dub, 2014 14:17

Re: Úvahy o živote

Příspěvekod smilan » pon 9 čer, 2014 13:58

Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality


Tento text je určený predovšetkým mládeži, ktorá sa potrebuje správne zorientovať v problematike sexuality a ľudskej pohlavnosti, pretože to, čo jej v tomto smere môže ponúknuť súčasný svet je mätúce, dezorientujúce a pokrivené. Pretože účelom sexuality v súčasnom ponímaní je predovšetkým užiť si. Užiť si volne, neviazane a bez akýchkoľvek predsudkov.

Lebo vraj naše telo, ktoré nám patrí je iba naším vlastným majetkom a my si s ním môžeme robiť čo chceme. To znamená, že máme legitímne právo plne vyžiť jeho sexuálneho potenciálu pre vlastné potešenie. Či už v partnerskom vzťahu, alebo ak partnera nemáme vlastným seba uspokojovaním.

A aby sa v tom človek necítil nijako obmedzovaný, začína sa čoraz viacej negovať spojitosť sexuality s morálkou a etikou. Takýto prístup má však za následok rozklad a deštrukciu osobnosti človeka, alebo minimálne zastavenie a obmedzenie jeho jeho ďalšieho osobnostného vývoja. Lebo v skutočnosti je hlavným účelom pohlavnej sily práve osobnostný rast človeka, ku ktorému ale dochádza iba vtedy, ak je ľudská pohlavnosť krotená a usmerňovaná silným eticko morálnym prístupom k nej. V takomto prípade sa mohutný potenciál jej energie pretaví do rozvíjania osobnosti človeka, formujúc ho smerom k vyšším a ušľachtilejším hodnotám.

Pohlavná sila nemá byť teda vyplytvaná v telesnosti, ale orientáciou k vysokým mravným, morálnym a duchovným ideálom pretavená vo vysoko vyvinutú ľudskú osobnosť. Je to totiž presne tak, ako s každou energiou, napríklad tou elektrickou. Môžeme ňou svietiť a môže nám uľahčovať život prostredníctvom rôznych užitočných elektrických prístrojov, alebo ňou môžeme nabiť oplotenie okolo koncentračného tábora, či využiť ju na elektrické kreslo. Je to stále tá istá energia, záleží len na spôsobe jej využitia. Záleží iba na tom, či ju použijeme k pozitívnemu a budujúcemu účelu, alebo k účelu negatívnemu a deštruktívnemu.

Žiaľ, na tomto svete to funguje tak, že sa ľudský sexuálny potenciál sa obyčajne vybíja iba v pohlavnom pude. To je dnes považované za normálne a štandardné.

Ľudia prežívajú telesnú rozkoš a telesné radovánky a ich nadmiera im odčerpáva energiu, ktorá je v skutočnosti určená a má byť využitá k rozvoju ich osobnosti. To znamená, že tá istá pohlavná sila nás môže ľudsky a osobnostne nesmierne povzniesť, ak sme vo vzťahu k nej ochotní rešpektovať určité morálne a mravné kritériá. Alebo naopak, jej nesprávne, čiže nadmerné a neetické používanie môže spôsobiť zastavanie rozvoja našej osobnosti, keď takmer všetku silu jej potenciálu vybijeme podvoľovaním sa svojim telesným pudom.

Z tohto dôvodu je preto pre každého mladého človeka omnoho lepšie, ak začne s pohlavným životom čo najneskôr. Ak si svoju mladícku čistotu zachová čo najdlhšie, pretože tým vôbec nič nestráca ale naopak, iba nesmierne získava.

No a hodnotou, prostredníctvom ktorej je schopný človek čistým a ušľachtilým spôsobom zvládnuť vlastnú pohlavnosť je jeho túžba po čistej, veľkej a pravej láske. Túžba po čistej, veľkej a pravej láske k druhému človeku. Po láske, v ktorej sme schopní zabudnúť na seba samých a vidieť iba prospech a dobro milovanej osoby.

To je láska, ktorá má schopnosť poprieť osobný egoizmus a egocentrizmus až do takej miery, že za stredobod bytia, za ktorý dovtedy človek považoval iba seba samého začína považovať druhú osobu. Inými slovami povedané, človek sa naučí milovať druhého tak, ako seba samého, ba niekedy aj viac ako seba samého.

Nepripomína vám to niečo? Nepripomína vám to známe Kristové slová, aby sme sa naučili milovať svojho blížneho ako seba samého? Lebo jedine človek, ktorý toto dokáže sa stáva skutočne človekom, pretože bol schopný zbaviť vlastného egoizmu. Jedine takýto človek spĺňa Stvoriteľom stanovenú métu pravého človečenstva, pretože sa naučil milovať svojho blížneho ako seba samého.

No a prostriedkom k dosiahnutiu tejto méty je správne využite pohlavnej sily! Obrovský potenciál pohlavnej sily, skultivovaný morálnymi princípmi, ako je ušľachtilosť, čistota a túžba po pravej, veľkej láske môže totiž rozvinúť osobnosť človeka až k takému vysokému ideálu lásky, ktorá je schopná milovať iného človeka tak, ako seba samého. A je úplne jedno, či je to láska k mužovi, alebo k žene, k bratovi alebo sestre, k rodičom alebo deťom. Dôležité je, že práve prostredníctvom svojej lásky bol človek schopný zvíťaziť nad vlastným egoizmom a postaviť záujmy iných na úroveň záujmov svojich vlastných. Ak totiž toto niekto dokáže aspoň k jednému jedinému človeku, vzniká u neho predpoklad, že to bude schopný aplikovať i vo vzťahu k iným ľuďom. Že sa všetkých svojich blížnych naučí milovať presne tou mierou, akou má rád seba samého. Toto je zavŕšením osobnostného vývoja človeka a dosiahnutím ľudskej dokonalosti, stojacej na najvyššej priečke človečenstva.

No a práve k tomuto vysokému cieľu nás má a môže priviesť správne využitie obrovského potenciálu našej pohlavnej sily, ktorá bola každému človeku darované práve za týmto účelom.

Existujú však temné sily, ktoré si neželajú, aby človek dosiahol najvyššej úrovne svojho človečenstva. Sily, ktoré sa všemožne snažia aby zostal nevedomým o týchto veciach a potenciál vlastnej pohlavnej sily premrhal v telesnej rozkoši a užívaní si. Preto je trendom dnešnej doby, aby mladí ľudí začínali s pohlavným životom čo najskôr, čo má za následok zastavenie, alebo prinajmenšom rapídne spomalenie ich ďalšieho osobnostného vývoja.

Existujú totiž temné sily, ktoré chcú, aby ľudia zostali trvalo menejcennými. Aby životný potenciál vlastnej pohlavnej sily premrhali v telesnosti namiesto toho, aby sa prostredníctvom nej povzniesli k plnému rozvinutiu svojej osobnosti v duchu vznešenej, nesebeckej lásky, schopnej milovať svojho blížneho ako seba samého.

Možno si poviete že je to všetko iba výmysel. Že je to len určitá myšlienková konštrukcia, ktorej pravdivosť nemožno dokázať a ktorej buď človek verí alebo neverí.

Uveďme si preto konkrétny príklad z histórie národov, kultúr a civilizácií. V dejinách môžeme totiž vidieť veľké množstvo stále sa opakujúcich vzostupov a pádov, ktoré sa udiali v priamej úmernosti k etickému a morálnemu, alebo neetickému a nemorálnemu vzťahu k ľudskej sexualite. Vždy na začiatku novo vznikajúcich národov a civilizácií boli totiž badateľné určité zdravšie, etické a morálne kvality, vyznačujúce sa prostotou, jednoduchosťou a prirodzenosťou. Presne takto to bolo napríklad v rannom období rímskej ríše, čo malo za následok jej prudký vzostup. To čistejšie, zdravšie, prirodzenejšie a ušľachtilejšie sa výraznejšie prejavovalo nie len vo vzťahu k sexualite, ale i vo vzťahu ku všetkému ostatnému dianiu v spoločnosti.

Ale pozrime sa na rímsku ríšu na jej konci. Všade bolo plno nemorálnosti, neviazanosti, skazenosti a túžby čo najviac si užiť, až nakoniec strata takmer všetkých morálnych a mravných mantinelov rímsku ríšu vnútorne celkom rozvrátila. Dá sa teda jednoznačne konštatovať, že jednou z hlavných príčin jej zániku bola všetko prestupujúca a všetko devalvujúca mravná skazenosť.

Kto sa z tohto uhľa pohľadu pozrie na historický vývoj rôznych národov a kultúr zistí, že v podstate všade to prebehlo obdobným spôsobom. A nakoniec, možno ani nebude musieť ísť príliš hlboko do histórie. Úplne postačí, ak sa pozorne rozhliadne okolo seba a uvidí, že i súčasná kríza má presne tie isté korene. Uvidí, že aj dnes prežívame stratu hodnôt, spojenú s devalváciou cti, spravodlivosti, ušľachtilosti, ľudskosti a celkového morálno etického prístupu k životu. Uvidí súčasné, čoraz výraznejšie uvoľňovanie mravov a morálky, uvidí temný rozkvet nehanebnosti a vyzdvihovania telesnosti. Uvidí, ako všade vládne nečestnosť, klamstvo, podvod, chamtivosť, neľudskosť a ešte mnoho iných negatívnych vecí, jednoznačne svedčiacich o veľkom úpadku ducha človeka, ktorého morálny rozklad zapríčinil okrem iného i nesprávny postoj k potenciálu vlastnej pohlavnosti. K potenciálu, ktorý z tohto dôvodu nepôsobí konštruktívne a budujúco tak ako má, ale deštruktívne a zničujúco tak, ako tomu bolo vždy doposiaľ v histórii.

Ak preto nechceme, aby to všetko dospelo až k úplnej deštrukcii, bolo by načase poučiť sa a využiť konečne obrovský potenciál ľudskej pohlavnosti čistým a ušľachtilým spôsobom k pozdvihnutiu jednotlivcov, národov i celej našej civilizácie.

PS. Účelom tohto článku nie je vyzdvihovanie celibátu, ale predovšetkým ušľachtilého a čistého prístupu k sexualite, a to v každej situácii.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Rotný
Rotný
Příspěvky: 91
Registrován: pon 7 dub, 2014 14:17

Re: Úvahy o živote

Příspěvekod smilan » pát 4 črc, 2014 16:44

Strach z posledného súdu


Väčšina ľudí má strach zo svojej smrti a preto nechcú o nej ani len počuť. Mnohí veriaci majú strach z posledného súdu a preto tiež o tom nechcú nič počuť. Avšak naše naivné vyhýbanie sa nepríjemným skutočnostiam nemôže týmto nepríjemným skutočnostiam v nijakom prípade zabrániť. Budeme nimi konfrontovaní tak či tak, ibaže v prípade ustráchaného vyhýbania sa im absolútne nepripravení. A to bude len na našu vlastnú škodu, pretože ako sa hovorí, šťastie praje pripraveným.

Z tohto dôvodu by ľudia mali poznať pravdu. Pravdu o veľkom, prísnom a konečnom zúčtovaní, pred ktorý stojíme. O zúčtovaní vo stvorení, ktoré oddelí dobrých od zlých tak, ako sa oddeľuje kúkoľ od pšenice.

Že ide o vec vážnu a dôležitú dokazujú i evanjeliá. Lebo hoci slovo „evanjelium“ znamená „dobrá zvesť“, nebolo možné vyhnúť sa v nej množstvu zmienok o tomto dianí.

Už pred zahájením verejného účinkovania Ježiša Krista hovoril Ján Krstiteľ o sekere priloženej ku koreňom stromov a o tom, že bude vyťatý každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie. A príkladov či podobenstiev, kedy hovoril o týchto vážnych skutočnostiach samotný Ježiš je naozaj množstvo.

Za všetky spomeňme podobenstvo o rozumných a nerozumných pannách, z ktorých rozumné, čiže pripravené, alebo inými slovami spĺňajúce určité kritéria, budú začlenené medzi bytosti vo stvorení upotrebiteľné, kým nerozumné, čiže nebdelé a nepripravené, prídu o túto možnosť.

Alebo iné podobenstvo, v ktorom sa hovorí, že pri konečnom triedení pôjdu baránkovia – čiže dobrí do života a kozlovia – čiže zlí do záhuby.

A nakoniec, celé biblické zjavenie je predsa zakončené spisom s veľavravným názvom Apokalypsa. V ňom je tvrdými slovami opísaná perspektíva ľudstva, ignorujúceho zákony univerza.

Máme sa teda týchto vecí báť a vyhýbať sa im, alebo je omnoho rozumnejšie vážne sa nimi zaoberať a pripraviť sa na ne?

Ak totiž boli tieto skutočnosti ľudstvu sprostredkované práve takouto prísnou formou, tak v tom musíme hľadať nejaký, Svetlom chcený zmysel. A zmyslom toho je dôrazné upozornenie na to, čo nás čaká, ak sa nezmeníme a neprispôsobíme Vôli Stvoriteľa.

A zmenili sme sa? Žije ľudstvo podľa Zákonov Božích? Len sa pozrime vôkol seba, aká je realita. Na základe čoho máme právo dúfať, že sa vyhneme Bibliou predpovedaným udalostiam? Vari tých 2000 rokov od príchodu Krista nebol dostatočne dlhý čas na to, aby sme sa spamätali?

A keďže doba konečného zúčtovania sa stále viac približuje, nie je nič potrebnejšieho, ako hovoriť o týchto vážnych skutočnostiach. Aby sme sa v čase, ktorý nám ešte zostáva spamätali a vyšvihli na tú úroveň človečenstva, aká od nás bude v deň účtovania požadovaná. Buď to totiž dokážeme a uspejeme, ako tie múdre panny, alebo to nedokážeme a dopadneme ako panny nerozumné.

Posledný súd môžeme tiež pripodobniť maturitnej skúške. Vzorný študent, pravidelne sa pripravujúci na každý vyučovací deň s ňou určite nebude mať žiadne problémy. Menej vzorný študent, ktorý síce bral štúdium na ľahkú váhu, ale nakoniec si predsa len uvedomí vážnosť skúšky a napne všetky sily, aby zameškané dobehol, taktiež maturitu zvládne. Avšak ten, kto sa príliš nenamáhal počas celého štúdia a zotrvá vo svojej ľahkomyseľnosti až do poslednej chvíle, ten skúšku nezloží.

A tento posledný príklad ľahkomyseľného študenta je príkladom celého ľudstva, ľahkomyseľne a nepripravene kráčajúceho v ústrety „maturite“ vo stvorení, prehliadajúc a ignorujúc všetky upozornenia.

Najväčšou chybou, ba doslova previnením ľudí v tomto smere je ich ľahostajnosť. Ľahostajnosť a plytkosť ich prístupu k životu, k jeho pravým hodnotám a k naplneniu zmyslu vlastného bytia na zemi. Ich úsilie, túžby a ciele sa totiž v mnohom nelíšia od zvierat. A nakoniec aj zomierajú nevedomí ako zvieratá.

Ale človek je predsa len viac. Človek má stáť vo stvorení úplne vedome a v poznaní Zákonov, ktoré sú prejavom Božej Vôle napĺňať pravú hodnotu svojho človečenstva. Inak ho bude stíhať nešťastie za nešťastím, aby nakoniec všetko vyvrcholilo tak, ako je to zaznačené na posledných stránkach biblie v kapitole Apokalypsa.

Výstrahy formulované v Apokalypse však nie sú nemenným predurčením, ale iba varovaním pred tým, čo musí prísť, ak sa ľudstvo nevpraví do Zákonitostí Božej Vôle. Jedine keď toto dokáže, môže sa vyhnúť apokalypse.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Rotný
Rotný
Příspěvky: 91
Registrován: pon 7 dub, 2014 14:17

Re: Úvahy o živote

Příspěvekod smilan » pon 28 črc, 2014 11:34

Kde sa stratila Láska Božia?


Bežný kresťan vníma Stvoriteľa ako Lásku. Lásku všetko odpúšťajúcu a všetko milujúcu. Bežný kresťan preto nedokáže pochopiť, ako sa môžu so Stvoriteľom, ktorý je Láskou vôbec zlučovať pojmy ako posledný súd, alebo očista zeme, v ktorej budú od seba definitívne oddelení dobrí od zlých, aby tí dobrí mohli pokračovať v ďalšom živote a tí zlí nastúpili svoju cestu do zatratenia.

Aby pred tými zlými bola napokon definitívne zatvorená brána života a zostal im už len plač a škrípanie zubov. Aby boli polapení, poviazaní a vrhnutí to temnoty tak, ako sa to stalo zlým a neverným sluhom v podobenstve.

Takéto niečo sa zdá priemernému kresťanovi príliš tvrdé na to, aby to korešpondovalo s Láskou, za ktorú považuje Stvoriteľa, hoci na druhej strane sa v evanjeliách nachádza množstvo pomerne tvrdo a prísne formulovaných zmienok o tomto dianí.

Kde sa teda skrýva pravda? Je Stvoriteľ naozaj iba Láskou tak, ako ho vnímajú kresťania? Ale ako sa potom vysporiadať s tvrdými slovami o poslednom súde, ktoré možno nájsť v evanjeliách?

Skutočná pravda o podstate Stvoriteľa je žiaľ úplne iná, než ako ju vníma bežný a priemerný kresťan. Boh je naozaj Láskou, ale nie je iba ňou! Je, vždy bol a vždy aj bude zároveň Spravodlivosťou!

Stvoriteľ vo svojej dokonalosti tvorí nerozlučiteľnú jednotu Lásky a Spravodlivosti! Jeho Láska a jeho Spravodlivosť vládnu spoločne všetkému, čo jestvuje v tomto stvorení. Všetkému dianiu vo stvorení vládne milosrdná a všetko objímajúca Láska, ale zároveň nekompromisná a prísna Spravodlivosť. Dokonalosť tohto pôsobenia spočíva v tom, že nežnosť a krehkosť Lásky je ochraňovaná Spravodlivosťou a tvrdosť a prísnosť Spravodlivosti zjemňuje Láska.

Spravodlivosť je možné zobraziť ako zvislú čiaru, ako výstražnú čiaru nad bodkou výkričníka, alebo ako meč. Naopak, Lásku je možné vyjadriť čiarou horizontálnou, ktorá sa ako horizontála obzoru ochraňujúco klenie nad všetkým, čo jestvuje. No a horizontálny symbol Lásky a zvislý symbol Spravodlivosti spolu dovedna tvoria kríž. Rovnoramenný kríž Pravdy! Rovnoramenný kríž harmonického spolupôsobenia Lásky a Spravodlivosti, ktorý je vyjadrením dokonalosti Božej.

Boh je teda Láska a Spravodlivosť súčasne! Je dokonalou jednotou Lásky a Spravodlivosti!

Veľkou chybou kresťanského sveta však je, že Stvoriteľa nevníma takto komplexne, ale z jeho pôsobenia vyňal iba princíp Lásky, ktorý považuje za jediný. A práve z tohto dôvodu znejú bežnému kresťanovi cudzo slová o poslednom súde, plnom nekompromisnej prísnosti Božej.

Pre svoj vlastný, jednostranný pohľad to odmieta ako niečo, čo sa vôbec nezlučuje so Stvoriteľom, ktorého vníma len ako Lásku. Toto veľké nepochopenie sa v každodennom živote prejavuje tak, že keď ho postihne nejaké utrpenie, ktoré sa ho bezprostredne osobne dotkne, začne si zväčša klásť otázku: ako vôbec mohol Stvoriteľ niečo takéto dopustiť? Kde sa stratila jeho Láska?

Vo chvíľach ťažkých životných skúšok by však všetci ľudia mali vedieť, že ak v niečom, čím sú nepríjemným spôsobom atakovaní nenachádzajú princíp Lásky Najvyššieho, musia v tom hľadať jeho druhý princíp a síce, princíp Spravodlivosti! Tam, kde sa v človeku začína vynárať pochybnosť o Božej Láske, tam nech hľadá Jeho Spravodlivosť! Práve ňou samu Najvyšší v takejto chvíli prihovára! Tam nech potom hľadá spravodlivú odplatu za jeho vlastné, nesprávne predchádzajúce jednanie, pretože na základe princípu Spravodlivosti Najvyššieho musí každý z nás zaplatiť do posledného haliera za všetko zlé, čo kedysi vykonal.

Preto teda v utrpení, ktoré nás stretá a ktoré nemôžeme nijakým spôsobom zlúčiť s Láskou Najvyššieho musíme vidieť jeho Spravodlivosť. Spravodlivosť Stvoriteľa, na základe ktorej musíme, hoci niekedy aj veľmi bolestivo, prežívať všetky dôsledky nášho vlastného, predchádzajúceho nesprávneho jednania. Jednania, v ktorom sa naše myšlienky, naše city, naše slová, alebo naše činy v niečom protivili Božej Vôli, a teda boli zlé a nesprávne.

A negatívne dôsledky toho musíme potom na základe princípu Spravodlivosti Najvyššieho prežiť na vlastnej koži. Naplno prežiť na vlastnej koži, aby sme pochopili, že akékoľvek zlo, vykonané či už v myšlienkach, citoch, slovách, alebo činoch musí človeku priniesť iba zlo. Tak to vyžaduje Vyššia Spravodlivosť, ktorá každému neomylne prináša presne takú žatvu, aká bola jeho sejba.

Kto však koná dobro, koho myšlienky, city, slová a činy sú iba dobré a ušľachtilé, tomu sa naopak presne podľa toho istého zákona Spravodlivosti dostane iba dobra, šťastia a radosti.

Tam, kde teda človek uvidí niečo, čo sa nezlučuje s Láskou Najvyššieho nech hľadá jeho Spravodlivosť. Utrpenie stíhajúce ľudí je prejavom tejto Spravodlivosti, za ktorou musí človek hľadať odplatu za svoje vlastné, minulé pochybenia. Lebo za zlo nemožno očakávať nič iného ako zlo.

Keď teda vidíme nejakého trpiaceho človeka, keď ho vidíme plného bolesti, zlomeného a úbohého, mali by sme vedieť, že jeho stav, ktorý je nútený prežívať je iba nevyhnutným dôsledkom toho, že v minulosti nežil v nejakom smere správne a dobre. Že robil niečo, čo sa priečilo Vôli Najvyššieho a že za to teraz žne dôsledky.

Popri fyzickej, či akejkoľvek inej pomoci tomuto človeku by sa mu malo pomôcť aj tým, že sa mu povie pravda o podstate jeho utrpenia. Pravda o tom, že jeho utrpenie nie je dielom náhody, ale že je nevyhnutným dôsledkom jeho vlastného, zlého a nesprávneho jednania, priečiaceho sa Vôli Najvyššieho. Takýto človek by sa preto mal spätne pozrieť do svojej minulosti a pokúsiť sa nájsť svoju zlú vlastnosť, ktorou sa previnil. Mal by rozpoznať túto vlastnosť, či chybu a mal by sa ju snažiť odstrániť. Lebo každé utrpenie je v podstate iba zrkadlom, v ktorom dostávame príležitosť nahliadnuť na seba samého a spoznať svoje chyby, omyly, nedostatky a zlé sklony. Utrpenie nás k tomu nabáda a ukazuje nám k tomu cestu. Bez neho by to totiž väčšina z nás nikdy neurobila a naďalej by zotrvávala vo svojich chybách, omyloch a zlých sklonoch.

No a v tejto príležitosti spoznať prostredníctvom utrpenia svoje vlastné chyby a odstrániť ich sa skrýva milosrdenstvo. Milosrdenstvo dávajúce človeku novú šancu. Milosrdenstvo, ktoré je prejavom Lásky Najvyššieho a spočíva v prísľube nového, šťastnejšieho života, ktorý nás očakáva po spoznaní a odložení našich chýb, nedostatkov a zlých sklonov.

A na záver ešte jedna dôležitá skutočnosť. Nie všetko utrpenie v našom živote je prejavom Spravodlivosti Najvyššieho. Jestvuje totiž aj utrpenie, ktoré nám môžu spôsobiť ľudia na základe svojej slobodnej vôle. Utrpenie, ktoré spôsobujú jedni ľudia druhým iba na základe toho, že sa oni sami tak rozhodli. Že im to bolo umožnené prostredníctvom ich slobodnej vôle. Voči takémuto druhu utrpenia sa človek smie a má postaviť. Môže sa voči nemu brániť.

Naopak utrpenie, ktoré k nám prichádza z rúk Najvyššieho máme prijať a v jeho zrkadle hľadať a nájsť zlú vlastnosť, ktorú v sebe nosíme, ktorá nám naše utrpenie privodila a ktorú jen našou povinnosťou odstrániť.

Ako však rozlíšiť tieto dva druhy utrpenia? Poctivým nahliadnutím do seba samého a v prvom rade hľadaním svojich vlastných chýb! Toto vykonajme v prvom rade a o každom utrpení uvažujme predovšetkým ako o pohnútke k hľadaniu, nájdeniu a odstráneniu našich vlastných chýb. Jedine vtedy, ak by sme po poctivom a dôslednom hľadaní nič takéhoto nenašli, jedine vtedy môžeme pripustiť možnosť, že naše utrpenie je spôsobene zlou svojvoľnosťou iných ľudí.

Lebo človek má úplne opačnú tendenciu. Tendenciu hľadať chyby najskôr a predovšetkým v iných! To však nie je správne! Človek by sa mal naučiť hľadať chyby hlavne sám v sebe a až keby sa mu to ani po vážnom a poctivom hľadaní nepodarilo môže pripustiť, že sa na ňom dopustili krivdy iní ľudia, voči ktorým sa potom môže a má plné právo ohradiť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Rotný
Rotný
Příspěvky: 91
Registrován: pon 7 dub, 2014 14:17

Re: Úvahy o živote

Příspěvekod smilan » čtv 21 srp, 2014 14:50

Klamstvá falošných prorokov súčasnej doby



Pri pohľade do minulosti, kedy bolo slovo „prorok“ aktuálne v povolanom židovskom národe môžeme zistiť, že proroci sa vždy delili na dve základné kategórie: na pravých a falošných. O jedných i o druhých sa píše v starozákonných spisoch.

Ak sa niekto zaoberal touto problematikou trochu hlbšie mohol si tiež všimnúť určité kritérium, na základe ktorého bolo možné rozlíšiť tých pravých od nepravých. Praví proroci vraveli ľuďom skoro vždy iba veci málo príjemné, karhali ich, napomínali ich a varovali.

Dôvodom ich nepríjemných slov bývalo odvrátenie sa národa od Hospodina, jeho Vôle a jeho Zákonov. Proroci nekompromisne poukazovali na všetko, čo bolo v rozpore s Vôľou Najvyššieho, na to, akú je možné za to očakávať odplatu, ale i na to, čo treba učiniť a ako zmeniť vlastné jednanie tak, aby k ničomu zlému dôjsť nemuselo.

Ak národ uposlúchol ich varovania, k ničomu zlému ani nedošlo. Ak ich ale neuposlúchol, prišla naň skaza!

Oproti tomu falošní proroci hovorili spravidla vždy iba veci príjemné, upokojujúce a v podstate také, ktoré sa ľuďom dobre počúvali. Boli to zväčša slová nekonfliktné, nadbiehajúce všeobecnej povrchnosti, slová otupujúce ostražitosť a príjemne duchovne uspávajúce. Avšak vždy, keď národ podľahol takémuto, vedomému alebo nevedomému zavádzaniu, bol zo svojej zaslepenosti zväčša vytrhnutý veľmi krutým spôsobom.

A čo dnes? Aká je situácia v tomto smere v súčasnosti?

Ako v dávnej minulosti, tak aj v dnešnej dobe môžeme registrovať dve základné kategórie ľudí, ktorých by sme mohli v prenesenom slova zmysle nazvať „prorokmi“, alebo, v našom modernom ponímaní duchovnými učiteľmi, majstrami, zvestovateľmi, alebo kňazmi.

Jedni ubezpečujú, že je všetko v úplnom poriadku. Že svet speje k lepšiemu a nás všetkých čaká iba krásna budúcnosť.

Druhí naopak vravia o nevyhnutne sa blížiacej katastrofe, ktorá bude zapríčinená odklonom ľudstva od duchovných hodnôt. O katastrofe, ktorá nás nemôže v nijakom prípade minúť ak nedôjde k radikálnej zmene, čiže k návratu k rešpektovaniu Zákonov Božích, pretože celé ľudstvo vo všeobecnosti sa od nich odvrátilo a vo svojej pýche vo vlastný rozum a vo vedecký pokrok ich absolútne ignoruje. V súčasnej dobe žijú všetky národy sveta v takom radikálnom odklone od Zákonov Najvyššieho, aký nemal doposiaľ na tejto planéte obdobu.

Ktorí sú teda proroci praví a ktorí falošní? Kto len trochu uvažuje, nebude mať s ich rozlíšením vôbec žiadne problémy.

Lebo žiaľ, po stáročia sa nič nezmenilo. Tí falošní totiž vravia aj teraz iba veci príjemné a neznepokojujúce. Veci, ktoré sa dobre počúvajú a ktoré im preto, že sa dobre počúvajú priťahujú množstvo priaznivcov, stúpencov a poslucháčov.

Avšak tí praví tak, ako vždy v minulosti aj teraz napomínajú, burcujú a varujú. Preto sú i dnes vysmievaní a kameňovaní, ako ich dávni predchodcovia. K tomu kameňovaniu samozrejme nedochádza fyzicky, ale morálne a to preto, lebo vravia veci, ktoré ľudia zväčša iba neradi počúvajú. Ľudia sa totiž nechcú dať rušiť zo svojej povrchnosti a pohodlnosti. Za tvrdé, pravdivé a v skutočnosti pomáhajúce slová nemajú takýchto novodobých prorokov radi, ba dokonca ich obviňujú z necitlivosti, či nedostatku lásky.

Ale opak je pravdou! Tvrdá slovná formulácia, pomenovanie skutočného stavu všadeprítomného duchovného úpadku, ako i konkrétnych požiadaviek Zhora, ako jediného možného východiska je v skutočnosti tou najčistejšou formou lásky a pomoci. Lásky a pomoci v katastrofálnej situácii, v akej sa v súčasnosti ľudstvo nachádza.

Pre lepšie pochopenie charakteru a druhu tejto pomoci si uveďme tento príklad:

Nadránom, v čase najtuhšieho spánku začal horieť dom. Nočný chodec, ktorý prvý spozoroval požiar vbehol rýchlo a bez váhania do domu, plného dymu. Spala v ňom celá rodina, už mierne priotrávená splodinami.

Keďže požiar sa veľmi rýchlo rozmáhal a záchranca nemal ani dostatok síl, ani dostatok času aby povynášal všetkých sám z domu, snažil sa ich všemožným spôsobom zobudiť, považujúc to za jedinú možnosť záchrany. Nerozpakoval sa preto použiť ani násilie a poriadne omámených a priotrávených spiacich vyfackal. Tí sa ťažko, ale predsa len postupne prebudili a v poslednej chvíli všetci spoločne unikli do bezpečia.

Dajme si teraz otázku: Choval sa záchranca neláskavo, keď drsným spôsobom budil spiacich, alebo naopak, práve toto bolo prejavom tej najväčšej lásky v danej chvíli? Bolo by naozaj na mieste obviniť takéhoto človeka z hrubosti a necitlivosti?

Každému z nás je jasné, že onen človek jednal v danej situácii absolútne správne. Avšak na počudovanie, často býva ľuďmi zatracovaný a považovaný za neobľúbeného ten, kto v dnešnej dobe koná presne takýmto spôsobom v duchovnom slova zmysle. Kto otvorene hovorí o absolútnej neudržateľnosti súčasnej situácie a ukazuje jediný možný spôsob záchrany, spočívajúci v poznaní Zákonov Božích a v živote podľa nich. A ak za týmto účelom požíva i tvrdších a prísnejších slovných formulácií je to len preto, aby ľuďmi pohol, otriasol a ešte v poslednej chvíli ich prebudil zo smrteľného spánku ich ducha.

Každý človek sa má teda možnosť sám a slobodne rozhodnúť, ktorých „prorokov“ bude počúvať a ktorým z nich uverí. Či dá prednosť sladkým, príjemným a uspávajúcim rečiam rôznych duchovných učiteľov a majstrov, ktorých práve preto obliehajú húfy poslucháčov, alebo bude mať odvahu prijať tvrdú, nelichotivú, skutočnú pravdu o stave súčasného života na zemi, aby po prekonaní počiatočného úľaku napol všetky svoje sily k znovu nájdeniu pravého poznania Zákonov Božích a k následnému pretvoreniu svojho osobného života, ba dokonca i svojho myslenia podľa nich.

Jedine toto mu totiž môže poskytnúť skutočné bezpečie, istotu a ochranu, nech sa už bude diať čokoľvek.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Rotný
Rotný
Příspěvky: 91
Registrován: pon 7 dub, 2014 14:17

Re: Úvahy o živote

Příspěvekod smilan » pon 15 zář, 2014 13:12

Čo je účelom ľudskej sexuality?


O články, zaoberajúce sa ľudskou sexualitu býva vždy veľký čitateľský záujem, pretože ide o niečo, čo mimoriadnym spôsobom ovplyvňuje celý náš život. Avšak aj napriek tisícom článkov nebol doteraz pochopený skutočný a pravý účel tohto nezvyčajne silného fenoménu. Nebol pochopený z dvoch dôvodov. Za prvé preto, lebo málokto v tomto smere vážnejším a hlbším spôsobom hľadá a za druhé preto, lebo skutočná pravda je temným pozadím sveta úmyselne pokrivená a zamlčovaná, aby nemohlo dôjsť k duchovnému vzostupu civilizácie.

Lebo skutočným zmyslom a účelom ľudskej sexuálnej energie má byť podpora rozmachu ducha! Podpora duchovného rozmachu osobnosti, ktorá je za pomoci správneho využitia svojho sexuálneho potenciálu schopná dosiahnuť dokonalosti vlastného človečenstva.

Už grécki filozofi hovorili o troch úrovniach využitia pohlavnej energie. O troch úrovniach lásky, ktoré nazvali éros, phýlos a agapé. V sexualite je totiž ukrytý určitý druh nesmrteľnosti, pretože práve ona zabezpečuje prežitie ľudského druhu a jeho kontinuálne, večné pokračovanie. No a túto prvotnú „nesmrteľnosť a večnosť“, vloženú do do sexuality má človek schopnosť pretransformovať do spomínaných troch kvalitatívnych stupňov, nazývaných starými Grékmi éros, phýlos a agapé.

Prvou a najnižšou úrovňou je éros. Ide o pudovosť a telesnosť, ktorej účelom je plodenie, Ním je zabezpečené „večné“ prežitie ľudského druhu. Pri pudovosti a telesnosti, ktoré súvisia s plodením človek zároveň prežíva akýsi záblesk večnosti. Toto prežívanie je pre ľudí mimoriadne príťažlivé a preto ho neustále vyhľadávajú.

Ide o úroveň využitia sexuálnej energie, v ktorej natrvalo uviazla väčšina ľudí. Preto je dnešná doba posadnutá sexom. Človek pri ňom síce zažíva okamih záblesku večnosti, avšak za cenu postupného stravovania svojich telesných a duševných síl, bez možnosti uchopiť tento zážitok nejakým trvalejším spôsobom. Sexuálny zážitok je niečo silného a veľmi príjemného, avšak veľmi rýchlo mizne a objavuje sa prázdnota a nenaplnenie bytia. Preto znovu vzniká túžba po ďalšom, podobnom zážitku, ktorý zase rýchlo mizne a v človeku zostáva rozčarovanie a nenaplnenie.

Druhou úrovňou využitia nesmierneho potenciálu energie vlastnej pohlavnosti je úroveň duševnej tvorivosti. Úroveň duševnej tvorivosti a duševného rozmachu veľmi jednoducho charakterizovaného slovom kultúra. V kultúrnych, intelektuálnych, či iných odobných počinoch môžeme opäť vybadať už spomínaný princíp večnosti a nesmrteľnosti. Výsledným produktom bývajú nesmrteľné diela, ako napríklad staroveké grécke umenie a filozofia, Leonardova Mona Lisa, Shakespearove hry, Mozartova hudba a tak ďalej.

Práve na osobe Mozarta je napríklad možné veľmi pekne vidieť, ako mu jeho tvorivosť stravovala všetky duševné i fyzické sily, takže horel ako svieca z oboch koncov. Zomrel síce mladý, ale jeho dielo sa stalo nesmrteľným.

No a poslednou, treťou úrovňou využitia ľudskej pohlavnosti je úroveň rozmachu ducha! Ide o dosiahnutie večnosti a nesmrteľnosti, avšak už nie sprostredkovanou formou, ako v oboch predchádzajúcich príkladoch. Už nie sprostredkovane vo forme pokračovania svojho rodu, ani prežívaním záblesku večnosti pri telesnom spojení, ani dosiahnutím nesmrteľnosti prostredníctvom vlastnej tvorivej činnosti.

Treťou úrovňou je schopnosť a možnosť človeka využiť potenciálu vlastnej pohlavnosti k dosiahnutiu méty trvalej osobnej nesmrteľnosti a večnosti. Môžeme a máme dosiahnuť večnosť vlastného, individuálneho bytia tým, že využijeme potenciálu svojej pohlavnej energie k dosiahnutiu tých najvyšších, najvznešenejších a najušľachtilejších duchovných ideálov. Túžba po nich sa totiž v človeku intenzívne prebúdza spolu s prebudením pohlavnej sily v jeho tele.

Áno, každý ešte neskazený mladý človek vo svojom vnútri bezprostredne po prebudení jeho pohlavnej zrelosti jasne cíti silnú túžbu po niečom lepšom, krajšom a ušľachtilejšom. Nevedome a podvedome v sebe cíti túžbu po dosiahnutí a naplnení svojej ľudskej veľkosti. Tej ľudskej veľkosti a zrelosti, ktorá je totožná s dobrotou, ľudskosťou, čestnosťou, spravodlivosťou, nezištnosťou a inými, podobnými duchovnými hodnotami. Práve v úsilí a snahe o dosahovanie týchto hodnôt spočíva onen spomínaný rozmach ducha!

Ak teda po prebudení pohlavnej sily dokáže zotrvávať zmýšľanie a celý vnútorný život mladého človeka v čistote a ušľachtilosti a svoje túžby nasmeruje k dosiahnutiu tých najvyšších a najušľachtilejších ideálov, môže ho takýmto čistým spôsobom využitá energia jeho prebudenej pohlavnosti povzniesť k výšinám ducha a týmto spôsobom ho učiniť nesmrteľným. Môže mu tým otvoriť bránu k večnému, osobnému bytiu, naplnenému večnou a nikdy nekončiacou službou tým najvyšším duchovným ideálom.

No a práve k tomuto nám môže poslúžiť oná mocná sila našej pohlavnosti, ktorú v tomto zmysle ľudstvo doteraz vôbec nevyužívalo. Človek prostredníctvom nej a s jej pomocou môže dosiahnuť svojho znovuzrodenia v duchu, o ktorom hovoril Kristus.

Lebo telo vždy zostane iba telom. Lebo telo môže dať človeku len určitý sprostredkovaný druh nesmrteľnosti, spočívajúci v pokračovaní jeho rodu, v prežití krátkeho záblesku večnosti pri telesnom spojení, alebo v nesmrteľnosti spočívajúcej vo vlastných tvorivých počinoch.

Duch je však duch! Znovuzrodenie ducha za pomoci správneho využitia pohlavnej energie, nasmerovanej k túžbe po dosiahnutí tých najvyšších a najvznešenejších ideálov môže dať individuálnej osobnosti človeka trvalú večnosť a nesmrteľnosť. To, čo tým v skutočnosti človek získa je niečo tak veľkého, že to ani nedokáže pochopiť.

Ak totiž kratučký záblesk večnosti, ktorý je človeku dopriate prežiť pri telesnom spojení pre neho tak nesmierne veľa znamená, čím asi musí byť trvalé osobné bytie človeka vo večnosti a nesmrteľnosti?

Toto sú skutočnosti, ktorých by si mal byť vedomý každý človek a toto je méta, o ktorú by mal každý z nás usilovať. Podľa svojej slobodnej vôle môžeme teda využiť potenciálu vlastnej pohlavnosti v troch rovinách. V rovine tela, čiže pri sexe a plodení, v rovine duše prostredníctvom rozvíjania vlastnej kultúrnosti a intelektu, a v rovine ducha snahou o dosiahnutie tých najvyšších a najvznešenejších duchovných ideálov.

V každej z týchto úrovní, to znamená v úrovni tela, duše a ducha, totožných s gréckym označením éros, phýlos a agapé môžeme primerane výške danej úrovne zažiť a okúsiť určitú mieru večnosti a nesmrteľnosti. Kým ale v úrovni tela a duše býva toto prežite vždy iba čiastočné a sprostredkované, v úrovni ducha býva celistvé a trvalé. Býva naplnením a zavŕšením bytia človeka, ktorý dokázal za podpory a správneho využitia vlastnej pohlavnosti dosiahnuť vysokého duchovného rozmachu, ktorý sa mu stáva bránou k večnosti a nesmrteľnosti.

Milióny ľudí tejto zeme žijú iba na úrovni tela. Milióny ľudí žijú už aj na úrovni duše. Avšak ani jeden z nich, a oni to veľmi dobre cítia, nedosahuje tej plnosti a celistvosti bytia, po ktorej každý človek podvedome túži. To ich núti neustále opakovať zážitok, plynúci z telesného spojenia ak žijú iba na úrovni tela, alebo hľadať stále nové duševné podnety, ak žijú na úrovni duše.

Avšak skutočné naplnenie, skutočnú plnosť bytia možno prežívať iba na úrovni ducha, do ktorej sa človek môže prepracovať len vlastnou námahou a vlastným snažením o dosahovanie tých najvyšších duchovných ideálov. Kto chce a je ochotný túto námahu vynaložiť, ten toho dosiahne. Cesta k tomu je pre každého človeka otvorená. Avšak žiaľ, nie pre každého je takéto niečo prioritou pretože to, aký vysoký cieľ dokážme dať vlastnému bytiu spočíva v práve našej slobodnej voľby. V práve slobodného rozhodnutia každého z nás.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Rotný
Rotný
Příspěvky: 91
Registrován: pon 7 dub, 2014 14:17

Re: Úvahy o živote

Příspěvekod smilan » pát 10 říj, 2014 15:34

Odkaz mŕtveho...


Pred nedávnom som mal sen. Stretol som v ňom jedného známeho, ktorý je už dlhšiu dobu mŕtvy. Keď som od neho odchádzal, ešte na mňa z diaľky zavolal: „A pripomeň im, aby žili s vedomým, že všetko pokračuje aj po smrti!“

A preto teraz na jeho prianie všetkým pripomínam: Žite svoj súčasný život s vedomým, že smrťou nič nekončí, ale všetko ďalej pokračuje. A že je to práve takto a nie inak zistí každý z nás veľmi rýchlo po odložení svojho fyzického tela.

Veľkou a zásadnou otázkou však zostáva, ako a akým spôsobom to po smrti ďalej pokračuje? Tak, ako je to na zemi? Alebo podobne, či úplne rozdielnym spôsobom?

Vedieť to je veľmi dôležité, pretože prezieravý človek tomu potom môže prispôsobiť už svoj súčasný pozemský život. Môže už teraz aspoň v určitej miere zohľadňovať podobné hodnoty a princípy, čo mu umožní plynulý prechod do inej roviny bytia bez akýchkoľvek šokov a nemilých prekvapení.

Avšak žiaľ, vo všeobecnosti sú ľudia v tomto smere absolútne nepripravení. Absolútne nepripravení na charakter a formu bytia, ktoré každého z nás očakáva po smrti. A práve preto, aby sme o tejto dôležitej veci získali aspoň určité povedomie vznikli nasledovné riadky.

V prvom rade treba zdôrazniť, že posmrtný život je v určitej zásadnej veci úplne iný, ako hmotný a pozemský. Na zemi si totiž človek vytvoril určité vlastné zákony a pravidlá, ktorými sa riadi a ktoré väčšina ľudí prijala za svoje. Lebo ako oni sami často vravia, tak to tu predsa na zemi chodí.

Avšak po smrti sa zrazu dostaneme do sveta, omnoho výraznejším spôsobom podrobeného úplne iným zákonom a pravidlám. Zákonom a pravidlám Božím!

Táto skutočnosť spočíva už v samotnej povahe vecí, a síce v tom, že smrťou svojho fyzického tela zanechávame na zemi i náš mozog a teda i naše myslenie. Čo nám však zostáva aj po smrti je naše najvnútornejšie citové prežívanie, tvoriace skutočné jadro našej osobnosti. Zostáva teda iba naša najvnútornejšia podstata, čiže to, aký v skutočnosti a naozaj sme.

No a toto naše najhlbšie vnútro, naša najskrytejšia podstata bude stáť v novom prostredí úplne odhalená, pretože naše nové telo iného, jemnejšieho druhu sa sformuje presne podľa nej. Akými teda vnútorne sme, práve tak budeme vyzerať. V našom vonkajšom zjave sa bude otvorene každému odkrývať naše najvnútornejšie ja.

Všetky závisti, všetky nenávisti, nečistoty a nízke sklony, ktoré sme na zemi vnútorne v sebe ukrývali budú nepokryte zjavné na prvý pohľad. Jednoducho povedané, človek už nebude môcť po svojej smrti klamať!

Takéto skrývanie a zahaľovanie bolo ľuďom možné len na zemi, pretože im to umožňoval ich rozum, ktorý je hmotným produktom mozgu. Rozum, prostredníctvom ktorého mnohí navonok skrývajú svoju najvnútornejšiu podstatu. Rozum, prostredníctvom ktorého sme sa mohli navonok javiť úplne inými, samozrejme omnoho lepšími, než sme v skutočnosti vnútorne boli. Veď si len spomeňme, koľko krát sme napríklad povedali niečo úplne iného, než to, čo sme cítili. Úplne niečo iného, čo malo zamaskovať naše najvnútornejšie cítenie.

Avšak len na zemi je možné byť človeku takýmto spôsobom neúprimným. Po smrti to už možné nie je, pretože práve rozum, ktorý nám to tu na zemi umožňoval po smrti odumiera i s našim mozgom a s celou našou fyzickou schránkou. A nám potom zostane už len naše najvnútornejšie citové prežívanie. Po smrti sa teda staneme takými, akí naozaj vnútorne sme a zároveň sa ocitneme i v tomu presne zodpovedajúcom prostredí. Táto skutočnosť zodpovedá známym slovám, že pred Stvoriteľom zostane raz stáť každá duša úplne nahá a odhalená. Nič sa nebude dať zatajiť ani ukryť. Klamať, prikrášľovať a robiť sa navonok lepším už nebude možné. Zostane len holá a nepokrytá pravda!

Len si to raz skúsme živo predstaviť! Len si skúsme predstaviť, že by sme videli ľudí naozaj takými, akými skutočne vnútorne sú. Nie takými, ako sa nám oni sami snažia javiť a predstierať.

Aký by to bol pohľad? Objavili by sa pred nami bytosti krásne, čisté, čestné, láskavé, alebo by vyplávala na povrch nízkosť, úbohosť, nečestnosť, nečistota, neušľachtilosť, podlosť a množstvo iných podobných vlastností?

Čo prechovávajú ľudia vo svojom vnútri? Akí naozaj sú? Čo by sme asi uvideli, keby sa každému na tvári i v celom jeho fyzickom zjave jasne zračilo to, čo prechováva vo svojom vnútri? Boli by sme nadšení krásou a ušľachtilosťou, alebo zhrození nízkosťou, malosťou, podlosťou a nečistotou? Aká je pravda o človeku? O ľudstve? Odpoveď na tieto otázky nech je ponechaná na každom z čitateľov.

Každopádne, klamať sa v tomto smere navzájom je možné iba na zemi. Iba na zemi si môžeme o sebe mnohé „namýšľať“. Iba na zemi môžeme navonok maskovať to, akými v skutočnosti vnútorne sme. A že žiaľ, ani zďaleka nie sme takými, akými by sme sa chceli navonok javiť, o tom nás presviedča kvalita života, ktorý žijeme. Kvalita medziľudských vzťahov, ktoré každodenne prežívame.

Všetko klamstvo, faloš, neúprimnosť a pokrytectvo sa však stávajú okamžite viditeľnými po odložení nášho fyzického tela. Potom zostáva iba holá pravda. Holá pravda o nás samotných! A túto holú pravdu o nás samotných budeme musieť žiť a prežívať. Ona sa stane našim osudom a ona nás vrhne do prostredia presne tomu zodpovedajúceho. Pre jedných to bude „peklo“ a pre druhých „nebo“. Každopádne vždy to ale bude tým najspravodlivejším odzrkadlením stavu najvnútornejšej podstaty každého človeka. S maximálnou spravodlivosťou si môžeme byť stopercentne istí. A práve v poznaní týchto skutočností spočíva tá najzásadnejšia pravda o našom ďalšom jestvovaní po smrti.

Kristus kedysi riekol, že niet ničoho, čo je skryté, aby to raz nevyšlo najavo. V týchto jeho slovách môžeme nájsť i určitú súvislosť s našou témou. Mali by sme si preto uvedomiť, že už tu na zemi treba žiť tak, aby sme nemuseli zhorieť hanbou, až zostane stáť naša duša úplne odhalená pred svetlom zákonov Božích. Mali by sme si uvedomiť, že už tu na zemi musíme dbať o čistotu, ušľachtilosť a čestnosť nášho najvnútornejšieho citového a myšlienkového života, pretože práve toto je to jediné, čo si odtiaľto odnesieme. Všetky klamstvá, úskoky, neúprimnosti a sebaklamy zostanú na zemi spolu s našim rozumom, ktorý je produktom mozgu a ktorý sa pominie spolu s našou fyzickou schránkou.

Tým najjednoduchším spôsobom povedané, snažme sa byť ľuďmi dobrého srdca a čistého vnútra. Lebo jedine život takéhoto človeka je požehnaním už tu na zemi pre všetkých, ktorí s ním prichádzajú do styku a jedine takýto človek nemusí mať vôbec žiadne obavy, keď zomrie a jeho duša sa bude musieť vydať cestami, presne zodpovedajúcimi kvalite jeho najskrytejšieho vnútra.


http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Rotný
Rotný
Příspěvky: 91
Registrován: pon 7 dub, 2014 14:17

Re: Úvahy o živote

Příspěvekod smilan » pát 31 říj, 2014 19:18

Nejdříve hodnoty, pak chléb!

Jsou lidé které popuzuje, když se jim říká o vyšších hodnotách. Když se jim říká o tom, že úsilí každého člověka by mělo být trvale zaměřené k dosahování a realizování těch nejvyšších duchovních a morálních hodnot. Popuzuje je to ne proto, že by snad byli docela špatní, ale proto, že je život příliš bije. Neboť jsou nuceni každodenně bojovat téměř o holé přežití a ve svých starostech, ve svém pracovním nasazení a existenčním strachu nemají čas ani chuť zabývat se podobnými "hloupostmi".

Takových, životem těžce zkoušených lidí je dnes hodně. Je velmi mnoho lidí, kteří mají podle jejich vlastního názoru příliš těžký život na to, aby se mohli nějak vážněji zaměřit na realizování vyšších hodnot ve svém životě.

Ale pozor! Tito lidé, a vůbec všichni lidé by měli vědět, že život kolem nás, že vnější poměry ve kterých se nacházíme jsou jen zákonitým odrazem hodnot, kterým žijeme a které uznáváme! Nefunguje to tedy tak, že se nejprve musíme snažit, abychom se měli lépe a až potom, když se už lépe mít budeme si najdeme čas a chuť na něco takového, jako jsou vyšší hodnoty.

Je to ale úplně naopak! Jedině příklon lidí k vyšším hodnotám, jedině jejich snažení o ty nejvyšší duchovní a morální principy může přivodit zlepšení jejich života! A všude tam, kde takového úsilí není, všude tam, kde bylo blahobytu a prospěchu dosaženo nějakým jiným způsobem, třeba lží, podvodem, nečestností, nemorálností, bezohledností, či zneužíváním jiných, všude tam nebude mít takový blahobyt dlouhého trvání a dříve nebo později to začne jít od desíti k pěti. Vždyť přesně takto je tomu i v případě současného společenského systému, kterému chybí úsilí o ty nejvyšší duchovní a morální ideály, čehož důsledkem je velký všeobecný úpadek nazvaný slovem krize.

Už Kristus jasně pojmenoval tento problém a poukázal na tuto zákonitost slovy: Netrapte se tím, co budete jíst, co budete pít a čím se budete oblékat. Hledejte především hodnoty království nebeského a vše ostatní se vám přidá!

Pokud si přeložíme tato slova do jazyka dnešní doby znamenají asi tolik, že výška hodnotového systému člověka souvisí přímo úměrně s jeho příznivými nebo nepříznivými životními poměry. Znamená to, že pokud se člověk začne snažit o naplňování těch nejvyšších morálních a duchovních principů, dostane se mu všeho, co ke svému důstojnému životu potřebuje.

Ale také to zároveň znamená, že pokud by dokázal dosáhnout čehokoliv, ovšem za cenu popření vysokých morálních a duchovních principů, takový člověk nebude nikdy v pravém slova smyslu šťastný a časem se mu i jeho životní jistoty začnou ztrácet. A nakonec o ně v mnoha případech i přijde.

Uvědomme si už jednou konečně, že život, který jsme nuceni prožívat je odrazem výšky hodnot, které žijeme! Uvědomme si, že výše našich morálních a duchovních ideálů určuje a přímo formuje vnější poměry, ve kterých jsme nuceni žít.

Mnozí přece tvrdí, že i současná krize je krizí hodnot. To není jen nějaké klišé, či řečnický zvrat. To je doslovná pravda! Neboť úpadek vysokých duchovních, morálních a lidských hodnot s sebou zcela zákonitě přináší i úpadek hmotný. A to se nyní děje!

Zastavení velké celosvětové krize spočívá v pochopení a zrealizování této zákonitosti. Spočívá v pochopení, že prohlubující se úpadek není již možné zastavit žádnými politicko ekonomickými opatřeními, ale jen přiměřenou snahou lidí i celé společnosti o velké morální, duchovní a lidské pozvednutí.

Úsilí o hodnoty "království nebeského", o ideály vysokého morálního, lidského a duchovního druhu, takové úsilí však žel dnes absolutně chybí. Proto přichází úpadek! A spolu s ním ještě více nečestnosti, chamtivosti, sobectví, bezcitnosti a nelidskosti, protože každý se snaží urvat si se zmenšujícím se koláče co nejvíce sám pro sebe. A tím se úpadek ještě více a ještě rychleji prohlubuje.

Do tohoto velkého všeobecného marasmu však znějí zásadní Kristova slova, na které málokdo z lidí bere zřetel: Proč se tak staráte o to, co budete jíst, co budete pít a čím se budete oblékat? Proč vám honba za hmotným prospěchem stravuje všechny vaše životní síly? Hledejte přece hodnoty království nebeského a vše ostatní se vám přidá! Hledejte a naplňujte ty nejvyšší lidské, morální a duchovní ideály a všechno ostatní dostanete navíc!

Mezi ty nejvyšší duchovní, morální a lidské hodnoty, o které je třeba usilovat patří čestnost, spravedlnost, dobrota, lidskost, soucit, ušlechtilost a čistota myšlení. A patří sem i touha po poznání a naplňování smyslu vlastního bytí.

Kdo tedy postaví snahu o tyto principy na první místo ve svém hodnotovém žebříčku, kdo na ně bude myslet víc a zabývat se nimi alespoň v té míře, v jaké se zabývá starostmi o své hmotné zabezpečení, tomu se všechno ostatní přidá. Tomu se dostane přesně tolik, kolik potřebuje ke svému důstojnému životu na zemi. Neboť vysoké hodnoty, ke kterým se upnul mu pozitivním způsobem urovnají jeho životní cestu. V poznání této zákonitosti je skrytý prospěch každého jednotlivce i každé společnosti, která to pochopí a začne se podle toho řídit.

Avšak v neznalosti této zákonitosti a v její odmítání je skrytý úpadek! Úpadek každého jednotlivce, který o to nedbá i každé společnosti, která to ignoruje.

No a na závěr ještě odpověď na důležitou otázku, jak je tedy možné, že se nejednou výborně daří takovým lidem, kteří žádné vysoké hodnoty neuznávají?

Hledejte hodnoty království nebeského a všechno statné se vám přidá - říká Kristus. O to, co nám mělo být přidáno až na základě našeho života podle vysokých hodnot, o to lze samozřejmě usilovat i jiným způsobem. To si lze vydobýt i jinak! I nespravedlností, nečestností a lží! I bezduše hmotným životním snažením!

Nicméně mezi to ostatní, co bychom při našem správném postoji dostali přidáno nepatří pouze věci hmotné, ale i duševní harmonie, vyrovnanost, klid, štěstí a vnitřní naplnění. Toto už ale nelze získat jinak! Ani nespravedlností ani nečestností ani lží! Ani bezduše hmotárskym životním snažením!

Proto rozervanou, neklidnou, nenaplněnou a nešťastnou musí navždy zůstat duše každého člověka, který neusiluje o vysoké morální, lidské a duchovní principy. Takový člověk si totiž může vydobýt jen to hmotné, ovšem pravému, velkému a skutečnému štěstí zůstane navždy vzdálený. Jeho duše zůstane navždy žíznivou, hladovou a nenaplněnou. A takový člověk se ve své zmatenosti většinou ještě více upne na získávání hmotného prospěchu v naději, že právě jím utiší štvavých neklid vlastní duše.

Nenechme se proto mýlit demonstrací vnějšího blahobytu, úspěchu a dostatku, o jakou dnes není nouze. Je to všechno jen prázdná vnější fasáda, pokud za tím není úsilí o naplňování vysokých morálních a duchovních hodnot. Je to pouze vnější póza, za kterou se skrývá prázdná, nenaplněná a rozervaná lidská duše.

Neboť jediná cesta k pravé plnosti lidského štěstí spočívá v již zmíněných Kristových slovech: Pokud budete hledat hodnoty království nebeského, pak se vám všechno ostatní v hojné míře přidá.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Rotný
Rotný
Příspěvky: 91
Registrován: pon 7 dub, 2014 14:17

Re: Úvahy o živote

Příspěvekod smilan » sob 29 lis, 2014 17:39

Úvaha o posledním soudu

Poslední soud! Pojem spojující se s velkou knihou nejen křesťanského světa - s Biblí. Poslední soud! Spojení dvou slov, která nám při hlubším pohledu samy odhalí vlastní smysl. Pojem, znamenající výstrahu pro lidstvo na zemi.

Slovo "soud" značí vynesení rozsudku, určení trestu za předchozí provinění. Odplatu za něco, co bylo provedeno nesprávně. Ze slova "poslední" lze vyčíst, že těch dílčích a menších soudů již bylo pravděpodobně více. Jelikož ale navzdory všemu nedocházelo ke změně a k polepšení, vyvstala nutnost udělat konečnou přítrž trvale nesprávného jednání. Nutnost podrobit provinilce, v tomto konkrétním případě celé lidstvo velkému, rozhodujícímu a definitivnímu "poslednímu soudu".

Ale proč má být naše vzdělané, civilizované a kulturní lidstvo takto přísně souzeno? Čím se provinilo? Co takového špatného udělalo, nebo dosud dělá?

Podobné otázky nesvědčí o ničem jiném, než o velké povrchnosti v posuzování reálného života. Neboť žel pod vlivem na efekt vypočteného vnějšího lesku a zdánlivého pokroku přestali miliony lidí vnímat hlubokou vnitřní shnilost a dutou prázdnotu toho, co samo sebe klamně nazývá slovem "civilizace".

Copak je možné přenést se lehkomyslně přes ony dílčí "soudy", projevující se během celé lidské historie ohromným a mnohostranným utrpením milionů lidských bytostí, ať už formou válek, útlaku, vykořisťování, nebo jiných druhů krutosti člověka vůči člověku? Copak je možné přenést se lehkomyslně přes ony dílčí soudy, v nichž lidé nemilosrdně soudili a odsuzovali sami sebe?

Technický pokrok, mylně zaměňován s civilizační vyspělostí pouze korunoval a plně odkryl skutečnou, byť obratně skrývanou pravou tvář lidstva. V "moderním" 20. století zahynulo ve dvou apokalyptických válkách takové množství lidí, jaké jich bylo pobitých ve všech dosavadních válkách během celé historie lidstva! Hle, civilizace!

Pokud však je společenství lidí na zemi schopné ve vzájemných vztazích mezi sebou jednat takovým způsobem a to ze stále větší intenzitou, čeho se asi ještě dočkáme? Může být snad současný morální stav světového společenství zárukou, že se podobné věci už nebudou opakovat?

Žel, při pohledu na televizi, na internet a do novin, při poslechu rozhlasu, ale i běžných rozhovorů lidí velmi rychle ztratíme jakoukoliv iluzi o výši morálního stavu populace. Velmi rychle ztratíme jakoukoliv iluzi o tom, že by to v dnešní době už konečně mohlo být jiné. Je to smutné, ale morálně lidstvo ve skutečnosti téměř vůbec nepokročilo, nebo možná jen o velmi maličký krůček. V každém případě ani zdaleka ne tak, jak by mohlo.

Při kritickém pozorování lidstva se nás pomalu začne zmocňovat neodbytné přesvědčení, že někde tu musí být nutně nějaká skrytá a po tisíciletí stále přetrvávající tatáž chyba! Něco hluboko v jádru lidstva musí být zkažené! Zkažené a pokřivené do té míry, že navzdory strašlivým, ba až katastrofickým zkušenostem se nehledají pravé hodnoty a svět se i nadále tupě klaní opravdového lidství nedůstojné modle zisku!

Každý se pachtí za hmotou a chce mít stále více! Hromadění majetků, luxus a bezbřehé užívání si pestré škály požitků dává lidem egoisticky zapomenout na skutečný stav reálného života milionů, nacházejících se naopak v neuvěřitelné bídě a zoufalé materiální nouzi. Není snahy ani chuti hledat, najít a odstranit pravou příčinu, s trvalou pravidelností se opakujících, stále tragičtějších selhání lidstva, jejichž jednou z hlavních příčin je právě obrovská nerovnost mezi lidmi.

A přece nám už velmi dávno bylo jasně ukázáno, jak je třeba správně žít a do jaké podoby třeba upravit vzájemné vztahy mezi sebou. Už dávno nám bylo přece řečeno o principu lásky k bližnímu jako k sobě samému, který v praxi znamená, že nikdy nemáme druhým dělat to, co nechceme, aby druzí dělali nám samotným.

Jaký by byl dnes tento svět, kdyby lidé při všem co plánují provést zohledňovaly, jestli je to opravdu věc, která by byla i pro ně samotné akceptovatelná, pokud by se jich osobně dotkla? Jaký by byl dnes svět, kdyby se lidé naučili brát úplně stejný ohled na jiných přesně v takové míře, v jaké ho berou sami na sebe, nebo na své nejbližší?

Avšak proto, že lidé na jiných takový ohled nikdy nebrali a dosud neberou, právě proto mohlo být a může být na světě tolik bídy, bezohlednosti, surovosti, utrpení, sdírání a válek. Lidé prostě zavrhli vesmírný princip Lásky, jehož poznání nám přinesl Kristus. Po tomto principu vzájemné lásky jedněch vůči druhým dennodenně šlapou, nemilosrdně tím odsuzujíc jiných k bolesti, utrpení, strádání, bídě, hladu, či nedostatku.

Svou vzájemnou neláskou lidstvo samo sebe odsuzuje a nemilosrdně soudí. Nesčetné druhy a způsoby utrpení zažil již tento svět. Je to dlouhá a nekonečná série malých, dílčích soudů, v nichž jedni soudili a odsuzovali jiných. Soudů, ve kterých se soudilo a odsuzovalo na základě barvy pleti, na základě náboženského vyznání, na základě národní a etnické příslušnosti, na základě ekonomických a sociálních poměrů a ještě na základě mnoha jiných věcí.

A právě pro toto všechno přichází k lidem poslední soud! Poslední soud, jako konec jejich vzájemného odsuzování se! Poslední soud jako nevyhnutelný důsledek tisíců dílčích soudů, v nichž odsuzoval k utrpení jeden člověk druhého. Poslední soud jako definitivní konec všem starým praktikám a jako začátek nové kvality života, spočívající na principu vzájemné lásky.

Posledním soudem tedy to staré a zkažené skončí a to nové a lepší začne. Poslední soud bude totiž vzájemným oddělením dobrého a špatného, které dosud žilo pospolu. Bude oddělením dobrých od špatných. Oddělením těch, kteří mají předpoklady a jsou schopni žít na základě principů vzájemné lásky od těch, kteří toho schopni nejsou a nikdy se o to ani nesnažili. A tento den se blíží!

Popis toho, jakým způsobem onen soud proběhne a jaké hodnoty v něm budou považovány za rozhodující naleznete v následujících krásných, hlubokých a výstižných slovech:

Tehdy velký Soudce shromáždí všechny, jedněch po své pravici a druhých po své levici. A pak řekne těm, kteří budou stát po jeho pravici:

Pojďte ke mně vy všichni, kteří jste mě viděli hladového a dali jste mi jíst, kteří jste mě viděli žíznivého a dali jste mi pít, kteří jste mě viděli bez šatů a oblékli jste mě, kteří jste mě viděli v žalu a utěšili jste mě. Vy, kteří jste mě navštívili, když jsem byl nemocný, kteří jste mi pomohli v mé bídě, vzali jste na mě ohled a projevili jste mi soucit.

A tehdy oni udiveně řeknou: Pane, kdy jsme tě viděli hladového a dali jsme ti jíst a kdy žíznivého a dali jsme ti pít? Kdy jsme tě viděli bez šatů a oblékli jsme tě, kdy jsme tě viděli v žalu a utěšili tě? A kdy jsme tě navštívili, když jsi byl nemocný, kdy jsme ti pomohli v tvé bídě? Kdy jsme brali na tebe ohled a kdy jsme ti projevili soucit?

A on jim odpoví: Amen pravím vám, co jste udělali byť jen jednomu z mých nejmenších, mně jste učinili. A vykročí tito směrem k branám nového a lepšího života.

Pak se však obrátí k těm, kteří budou stát po jeho lavici a řekne jim:

Odstupte ode mne zlořečení, protože nedali jste mi jíst, když jste mě viděli hladového a nedali jste mi pít, když jste mě viděli žíznivého. Neboť jste mě nezaoděli, když jsem byl bez šatů, ani neutěšili, když jsem byl v žalu. Neboť jste mě nenavštívili, když jsem byl nemocný, ani jste mi nepomohli v mé bídě. Neboť jste nebrali na mě ohled a neprojevili se mnou soucit.

Tehdy oni zděšeni svolají: Pane, kdy jsme tě viděli hladového a nedali jsme ti jíst a kdy žíznivého a nedali jsme ti pít? Kdy jsme tě viděli bez šatů a nezaoděli jsme tě, kdy jsme tě viděli v žalu a neutěšili tě? A kdy jsme tě nenavštívili, když jsi byl nemocný, kdy jsme ti nepomohli v tvé bídě? Kdy jsme nebrali na tebe ohled a kdy jsme ti neprojevili soucit?

A on jim odpoví: Amen pravím vám, co jste neudělali byť jen jednomu z mých nejmenších, mně jste neučinili. A odejdou tito na cestu utrpení, končící jejich záhubou.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Rotný
Rotný
Příspěvky: 91
Registrován: pon 7 dub, 2014 14:17

Re: Úvahy o živote

Příspěvekod smilan » pát 26 pro, 2014 18:30

Jak dosáhnout štěstí?

Každý člověk chce být šťastný. Existuje množství lidí, kteří o své vlastní štěstí vysloveně cílevědomě usilují. A přece je skutečného štěstí na zemi jako šafránu. A přece je to jev zcela výjimečný, přestože po něm touží a usiluje se o něj velmi mnoho lidí.

Jak je to možné? Proč je tomu tak? Co je toho příčinou?

Jsou mnozí lidé, kteří usilují o peníze doufajíc, že když je budou mít dostatek, přinese jim to štěstí. Ale žel, většinou jim to dlouhodobé štěstí vůbec nepřináší, protože při získávání peněz obvykle ztratí zdravou míru a dostanou se do začarovaného kruhu závislosti. Do závislosti zvané chamtivostí.

Mnozí lidé hledají zase vlastní štěstí v ponoření se do práce a v kariéře. To jim sice může přinést určité sebe uspokojení, ale nikdy ne ono hledané, trvalé štěstí.

A jsou zase lidé, kteří hledají štěstí v partnerském životě a v manželství. Žel, každé druhé manželství dnes končí většinou krachem a mezi těmi manželstvími, které vytrvají není mnoho takových, které by bylo možné považovat za opravdu šťastné a které by oběma partnerům poskytovaly to, co skutečně lze nazvat pravým štěstím.

A takto bychom mohli pokračovat ještě dlouho. Kde se však skrývá a v čem spočívá tajemný a lidem nepoznaný recept na dosažení štěstí?

To velké a neznámé tajemství spočívá v poznání, že štěstí nelze paradoxně dosáhnout tím, že o něj budeme usilovat! Každému takovému lidskému úsilí se totiž pravé štěstí zdaleka vyhne!

Proč je tomu tak? Neboť v podobném úsilí se nachází velký kus osobního egoismu! A skutečné, pravé štěstí je neslučitelné s jakýmkoliv osobním egoismem. Je s ním neslučitelné, protože ono může být vždy jen vedlejším produktem. Vedlejším produktem našeho úsilí o správný život. O správný život naplněný úsilím o spravedlnost, čestnost, ušlechtilost, lidskost a dobro. Kdo usiluje o tyto hodnoty, kdo jim podřídí své jednání, svá slova, ba dokonce i své myšlení, ten žije správně a jako spravedlivá odměna za jeho správný život k němu zavítá štěstí.

Pravé štěstí je totiž odměnou opravdového života! Je samovolným a vedlejším produktem života, naplněného úsilím o dobro, spravedlnost, čestnost, ušlechtilost a lidskost. Jiné cesty k němu není!

V této skutečnosti zároveň spočívá logická odpověď na otázku, proč je na zemi tak málo opravdu šťastných lidí. Jednoduše proto, že jen málokdo ve svém životě usiluje vážně a cílevědomě o dodržování hodnot zmíněných výše. Jednoduše proto, že lidé se sobecky, ba někdy až "přes mrtvoly" egoisticky ženou za vidinou vlastního štěstí. Pro toto všechno pravého štěstí na zemi téměř není.

Jak funguje tento princip si můžeme ukázat na konkrétním příkladu:

Miliony lidí touží po partnerovi a partnerském soužití doufajíc, že jim to přinese štěstí. Nikdo v tom nevidí nic špatného, ovšem takové jejich přání je přece jen přáním osobního egoismu, který vidí v získání partnera a v partnerském soužití s ním především prostředek k dosažení svého vlastního, osobního štěstí. Takový druh touhy však štěstí nepřináší a proto i mnohé sňatky ztroskotávají. Nestojí totiž na pravém a zdravém základě, ale pouze na osobní egoistické touze po vlastním, osobním štěstí jeho účastníků.

Jaký ale má tedy být zdravý základ pro dosažení partnerského svazku, naplněného pravým štěstím? Tím zdravým základem je touha darovat sebe sama druhému. Touha udělat vše proto, aby byl náš partner šťastný. Oním zdravým základem šťastného partnerství je nemyslet na sebe, ale především na toho druhého. Jedině pak, pokud takto myslíme a jednáme k nám může přijít pravé štěstí, protože ono je vždy jen vedlejším produktem opravdového přístupu k životu. Pokud dokažme dávat, být lidskými a usilujícími o dobro, štěstí k nám přijde samo, aniž bychom o něj nějak zvlášť usilovali.

Kristus kdysi řekl: Kdo hledá svůj život ztratí jej! Kdo ale ztratí svůj život pro mne, nalezne jej! A právě tatáž zákonitost, právě tentýž druh logiky platí i ve vztahu k lidskému štěstí. Kdo totiž hledá pouze vlastní štěstí, nikdy ho nenajde. Kdo však sobecky nehledá pouze své vlastní štěstí, komu leží na srdci štěstí jiných, kdo dokáže sám sebe dávat druhým, kdo dokáže hledět především na dobro druhých, ten štěstí najde. K tomu přiletí samo od sebe! Toho bude trvale doprovázet!

Žijme proto svůj život tak, abychom se stali hodnými pravého štěstí. Žijme svůj život správně tím, že ho naplníme skutečnými hodnotami. Jestliže tento svět není šťastný znamená to, že lidé nežijí správně. Že ve svém životě opravdu vážně neusilují o dobro, laskavost, čestnost, lidskost, spravedlnost, ušlechtilost a takovýmto způsobem jsou pak na míle vzdáleni od správného života. A proto je od nich na míle vzdálené i pravé, velké a skutečné štěstí.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Rotný
Rotný
Příspěvky: 91
Registrován: pon 7 dub, 2014 14:17

Re: Úvahy o živote

Příspěvekod smilan » čtv 15 led, 2015 17:05

Chcete mít lehkou smrt?

Smrt je jistota, se kterou musí každý z nás počítat. Zaručená jistota, ke které se každým dnem stále více přibližujeme. Žel, lidé se problematikou smrti ve vztahu k sobě samým příliš nezabývají a začínají na ni myslet až tehdy, když se přibližuje jejich čas. Potom však už bývá většinou pozdě změnit něco na jejím průběhu a zásadním způsobem ovlivnit to, zda bude lehká, nebo zda budeme muset podstoupit těžký a zoufalý smrtelný zápas. Komu to není lhostejné, měl by proto již nyní začít žít tak, aby jeho smrt mohla být opravdu snadná.

Naši problematiku si přibližme na dvou příkladech, a sice na člověku materialistickém a ateistickém, čili člověku přesvědčeném o tom, že po smrti už nic není a na člověku idealistickém, čili přesvědčeném o existenci života po smrti.

Materialista a ateista věří jen ve svůj krátký pozemský život. Nic jiného pro něj neexistuje. Dokonce ani ve svých myšlenkách nepřekračuje hranice hmotného světa, protože i ve svém nitru se zabývá pouze tím, co je podle něj reálné a co tedy má nějaký význam a nějakou cenu. Svým jednáním i všem svým myšlením je proto pevně připoután na svět hmoty. Na svůj život v hmotném světě, který podle něj smrtí končí.

Této jeho základní filozofii je přizpůsoben celý jeho život a od ní se odvíjejí hodnoty, kterým věří. A protože je skálopevně přesvědčen, že žije pouze jednou je většinou toho názoru, že si je proto třeba života pořádně užít. Že je třeba žít naplno. K tomu jsou však potřebné prostředky, to znamená peníze, které mu zajistí přístup ke všem hmotným požitkům a radostem, které život nabízí. No a proto, aby peníze k tomu potřebné a získal, neváhá mnohokrát jednat nemorálně, nečestně, nelidsky a bez soucitu. Pro něj je totiž nejdůležitější pouze jeho vlastní užívání si života. Života, který si chce užít o to víc, o co víc je přesvědčen, že smrtí všechno končí.

Čas však letí, jeho život se přibližuje ke konci a připoutání takového člověka k hmotnému světu je obrovské, protože ho svým myšlením a jednáním neustále intenzivně živil.

A najednou nadejde chvíle smrti! Přichází smrt, která mu chce absolutně všechno sebrat. Onen člověk však není schopen myslet jinak, než myslel po celý svůj život a proto se svého života křečovitě drží. On nechce zemřít. On se nechce propadnout do nicoty a nebytí. O každou minutu života zoufale zápasí.

Na jedné straně je zde tedy neodvratnost smrti a na druhé straně křečovité upínání na hmotnou existenci. Co z toho může vzejít? Nic jiného, než těžký, zoufalý a bezvýchodný smrtelný zápas. Nic jiného, než smrtelný strach před nebytím, kterému se člověk všemožně brání. Takový postoj však pouze prodlužuje jeho boj se smrtí, způsobuje těžký smrtelný zápas a bolestivou smrtelnou agonii. Každá minuta, kterou člověk ve svém křečovitém připoutáni na hmotný život získává se stává pouze další minutou jeho agónie.

Toto však rozhodně není smrt lehká a my o této závažné problematice mluvíme právě z toho důvodu, aby co nejméně lidí muselo prožívat cosi podobného.

Proto se nyní podívejme na druhý příklad a sice na člověka přesvědčeného, že smrtí život nekončí. Není vůbec důležité, jakého je tento člověk vyznání. Důležité je, že věří v pokračování života po smrti a tato jeho víra je opravdu reálná a tedy reálně ovlivňující jeho dosavadní život.

Pokud totiž člověk opravdu věřil, že smrtí život nekončí, ale dále pokračuje, musel si být vědom i určité zodpovědnosti, která se za tím skrývá a na jejímž základě bude od něj na druhé straně požadované zúčtování všech jeho činů. Velké účtování nejen za jeho činy, ale i za jeho slova a myšlenky.

Neboť skutečná víra v život po smrti je spojena se Spravedlností, před jejíž obličej jednou předstoupíme. Takové něco však od člověka doslova vynucuje určitou výšku morální a etické kvality jeho života. Člověk už totiž nemůže jednat nemorálně, nečestně, nespravedlivě, nelidsky a bez soucitu vůči ostatním když ví, že jeho pozemský život jednou skončí a on bude muset předstoupit před Spravedlnost, které se bude muset zodpovídat ze všech svých slov, myšlenek a činů.

Takový člověk sice užívá věcí hmotných, užívá svého pozemského života, avšak není k němu tak křečovitě připoután a požitky hmotného druhu nejsou pro něj jedinou prioritou.

V určitém smyslu stojí nad věcmi a má nad nimi nadhled protože ví, že všechno hmotné bude jednou muset zde na zemi zanechat. A proto nestojí o to, aby se kvůli hmotným a pomíjivým věcem vnitřně zatěžoval nečestností, nespravedlností, nelidskostí, sobeckostí a bezcitností. Neboť v hodině své smrti bude muset všechno hmotné zanechat zde na zemi a tam na druhý břeh si bude moci vzít se sebou jen svou čestnost, dobrosrdečnost, ušlechtilost, spravedlnost, lidskost a soucitnost. Hmotné totiž zůstane zde ve hmotě. Jedině to duševní, ty duševní kvality a hodnoty, které jsme se snažili žít zůstanou našim majetkem. Zůstanou pokladem našich duší, který nám nikdo a nic nemůže vzít. Ani smrt!

Jak bude tedy probíhat umíraní takového člověka? Bude více méně bezbolestné, protože duše dotyčného byla zvyklá na nadhled nad věcmi i nad životem. A proto i nyní, v hodině smrti bude mít určitý nadhled, a to dokonce i nad svou vlastní fyzickou smrtí. Bude si totiž vědom toho, že smrt je jen brána, přes kterou je třeba projít do jiné roviny bytí.

Takový člověk bude brát svou smrt jako přirozenou skutečnost, na kterou je připraven a počítá s ní. Jeho vnitřek, jeho duše proto nebude mít problém odpoutat se od umírajícího těla, trpícího bolestí. Duše takového člověka se tedy rychle odpoutá od svého těla, protože na něm až tak křečovitě nelpí. A z tohoto důvodu ani nebude pociťovat fyzické bolesti a strasti umírání své fyzické schránky.

Je však třeba podotknout, že u člověka, který je přesvědčen že smrtí život nekončí musí jít o skutečné, upřímné vnitřně přesvědčení. Vnitřní přesvědčení, jehož důsledkem byl čestný, spravedlivý a ušlechtilý život, jako i živé přesvědčení o reálnosti existence jiné roviny bytí, do které vstupujeme svou smrtí.

Na tom, jaký je náš nejvnitřnější pohled na život a jaká z něj vyplývá naše základní životní filozofie tedy záleží jakým způsobem bude každý z nás umírat. Tím totiž, co skrýváme v hloubce svého nitra určujeme, jaká bude naše smrt. Zda lehká nebo těžká. Zda to bude plynulý přechod do jiné roviny bytí, nebo bezvýchodná smrtelná agonie naplněna strachem pádu do propasti nebytí.

Člověk by proto měl snažit žít svůj život správně a naplňovat ho pravými hodnotami pokud chce, aby jeho smrt byla opravdu snadná a bezbolestná. Míra její bezbolestnosti totiž záleží do našeho životního příklonu ke skutečným hodnotám, jakož i od míry našeho přesvědčení o realitě existence po fyzické smrti.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Rotný
Rotný
Příspěvky: 91
Registrován: pon 7 dub, 2014 14:17

Re: Úvahy o živote

Příspěvekod smilan » čtv 5 úno, 2015 16:25

O probléme homosexuality a o iných problémoch

Žijeme v dobe dúhových pochodov a presadzovania legalizácie registrovaných partnerstiev. V dobe, v ktorej sa považuje za prejav pokroku a tolerancie súhlasné stanovisko s bojom za zrovnoprávnenie homosexuálov. V dobe, keď sa práve takýto postoj považuje za prejav intelektuálnej výšky, kým nesúhlasné stanovisko je naopak považované za prejav primitivizmu a netolerancie. No a práve v takejto dobe by bolo možno na veľký úžitok vedieť, aký názor má na tento problém Biblia. Alebo inými slovami povedané, ako sa na tieto veci pozerať v súlade s Vôľou Stvoriteľa.

Mojžiš hovorí: Kto by obcoval s mužom tak, ako sa obcuje so ženou, obaja spáchali ohavnosť.

V tejto stati v knihe Levitikus je zároveň napísané: Ak si niekto vezme okrem ženy aj jej matku, je to krvismilstvo. Keby niekto spal so svojou nevestou, obaja spáchali hanebnosť. Keby niekto spal so ženou svojho otca, zneuctil svojho otca. A tak ďalej ...

Ide tu teda o určité základné morálne zásady vzájomného ľudského spolužitia definované Mojžišom, ktoré korešpondujú s Vôľou Stvoriteľa.

Je však zaujímavé, že pri riešení problematiky homosexuality, ako i pri riešení iných morálnych celospoločenských problémov sa ľudia vôbec nezaujímajú o to, či ich názory sú v súlade s Vôľou Najvyššieho, alebo nie sú. Na to neberú vôbec zreteľ, hoci práve to, čo je a čo nie je v súlade s Vôľou Stvoriteľa by malo byť pre nás všetkých tým najpodstatnejším.

Avšak odklon od Vôle Hospodina je dnes tak veľký, že to, čo bolo jeho služobníkom Mojžišom definované ako neprístojné sa dnes stavia do pozície celospoločenskej akceptovateľnosti. Paradoxne teda to, čo sa podľa Vôle Najvyššieho považuje nesprávne sa dnes ľudstvom, ktoré katastrofálne morálne upadlo považuje za za prejav pokroku, intelektuálnej výšky a demokracie. Veci, ktorých sa malo ľudské pokolenie strániť sa dnes stávajú normou a považujú sa za niečo úplne prirodzené.

Úpadok našej doby spočíva teda okrem iného aj v tom, že naši súčasníci bojujú za to a snažia sa o to, čo nie je správne v očiach Hospodina. Presadzujú to v naivnej domnienke, že pre takýmto spôsobom postihnutých ľudí, v našom prípade homosexuálov bude najlepšie, ak sa ich úchylka stane spoločensky plne akceptovateľnou.

Ale môže to pomôcť niekomu, kto aj tak sám vo svojom vnútri jasne cíti, že s ním niečo nie je úplne v poriadku? Že jeho sexuálna orientácia nie je normála a prirodzená? Môže vari takémuto človeku naozaj pomôcť to, že ono neprirodzené bude on sám i ostatní považovať za normálne a prirodzené? Nie je to iba vzájomný sebaklam? Nebolo by pre takéhoto človeka omnoho lepšie a užitočnejšie, keby sa pozrel pravde priamo do očí? Keby ju akceptoval a svoju energiu, ktorú vynakladá na presadenie vlastnej úchylky ako spoločenskej normy využil radšej na to, aby s ňou bojoval? Aby sa snažil trpezlivou a dlhodobou prácou na sebe samom postupne približovať k tomu normálnemu, prirodzenému a zdravému?

Inými slovami povedané, bojom za rovnoprávnosť homosexuálov sa týmto ľuďom berie dôvod pracovať na sebe samých a postupne sa zbavovať toho, čo je v nich neprirodzené. Berie sa im dôvod uvažovať o tom, hľadať skutočné, hlboké príčiny svojho problému, ako i cesty k jeho náprave. Snaha o normalizáciu vlastnej úchylky je preto pre rozvoj osobnosti takýto ľudí viac na škodu, ako na úžitok.

Nikto samozrejme nechce, aby boli homosexuáli nejako perzekuovaní. To by bol jeden extrém! Avšak ich odchýlka od normy nesmie byť spoločensky považovaná za normu. Za niečo, čo je normálne. To je druhý extrém! Tým totiž môžu stratiť dôvod k osobnému seba vývoju, zameranému k opätovnému nadobudnutiu normálneho a prirodzeného stavu. Osobnosti homosexuála v skutočnosti pomôže najviac to, keď si svoju odchýlku od prirodzenosti uvedomuje a vnútorne i navonok sa snaží pracovať na jej odstránení. Jedine to je pre neho skutočnou pomocou. Všetko ostatné je omyl.

Celá táto záležitosť je ale okrem iného poukazom na omnoho, omnoho vážnejšie skutočnosti. Je poukazom na to, že akékoľvek odchýlky od Vôle Stvoriteľa musia mať pre ľudí svoje negatívne dôsledky. To znamená že všetko, úplne všetko, čo človek koná v rozpore s jeho Vôľou mu musí priniesť škodu, či nebodaj až katastrofu. Nech sa to týka akejkoľvek veci! Nie len teda postoja k homosexualite, ale k úplne všetkým veciam v našom každodennom živote. Ak totiž každú jednotlivú z týchto vecí nečiníme v súlade s Vôľou Stvoriteľa, ale naopak proti jeho Vôli, musí to mať pre nás fatálne dôsledky.

A práve o týchto dôsledkoch prehovoril Hospodin ústami Mojžiša takto: „Ak budete kráčať podľa mojich ustanovení, zachovávať moje príkazy a podľa nich konať, dám vám dážď v pravý čas. Zem vydá svoju úrodu a stromy svoje ovocie. Vy budete jedávať svoj chlieb dosýta a budete bezpečne prebývať na zemi.

Ak ma ale nebudete poslúchať a opovrhnete mojimi predpismi, ak sa vám budú moje nariadenia protiviť, potom vám vykonám toto: Zošlem na vás hrôzu a suchoty. Zlomím vašu veľkú pýchu a nebo nad vami urobím sťa železo a vašu zem sťa meď. Potom sa budete nadarmo namáhať, zem nevydá úrodu a stromy neprinesú ovocie. Zlomím oporu vašej výživy a nikdy sa nenajete dosýta. Vašu zem tak spustoším, že sa nad tým zhrozia i vaši najväčší nepriatelia.“

Za to, že sa ľudstvo odkláňa od Vôle Hospodina, za to, že nerešpektuje jeho Vôľu a činí to, čo je v jeho očiach zlé, za toto všetko ním bude bité. Lebo v jeho stvorení, ktoré povstalo z jeho rúk má miesto a môže sa trvalo dariť iba tomu, čo sa skláňa pred jeho Vôľou.

Čo však jeho Vôľu nerešpektuje a neberie ju na zreteľ, to ním bude bité, tiesnené, zlomené a nakoniec celkom vyhladené. Tohto si buďme dobre vedomí! Vedomí nie len v otázke postoja k homosexualite, ale i v tisícorakých iných otázkach, v ktorých sa ľudstvo tejto Zeme odkláňa od Vôle Najvyššieho a ignoruje ju. A týchto vecí je obrovské množstvo. Ba je to takmer všetko, čo človek činí, pretože ho ani len nenapadne pýtať sa, či to, čo plánuje vykonať je v súlade s Vôľou Najvyššieho, alebo nie je.

Ak preto človek ako jednotlivec a ľudstvo ako celok nezačne zohľadňovať a brať na zreteľ vo všetkom čo činí Vôľu Stvoriteľa, veľký vševládny Boh, ktorý je zvrchovaným Pánom neba i zeme napokon vyhladí zo svojho stvorenia jemu neverných a naďalej v ňom ponechá iba tých, ktorí si ho ctia a ktorí plnia jeho Vôľu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Rotný
Rotný
Příspěvky: 91
Registrován: pon 7 dub, 2014 14:17

Re: Úvahy o živote

Příspěvekod smilan » čtv 26 úno, 2015 18:15

Staňte se nesmrtelnými!

Člověk v sobě nese předpoklad stát se nesmrtelným! Musí však usilovat o to, aby tuto metu dosáhl. Posláním každého z nás je dosažení vlastní nesmrtelnosti! Právě tento cíl by měl být tím nejdůležitějším, o co bychom měli usilovat. Pokud totiž o svou nesmrtelnost usilovat nebudeme, nikdy ji ani nemůžeme dosáhnout.

Základní povinností člověka je, aby se stal bytostí prodchnutou citem. Má být citovým člověkem, který se ve všem vždy řídí pouze svými city. Jeho cítění má stát nad jeho rozumem a má mu být jednoznačně nadřazeno. Rozum člověka má tedy stát ve službách citu!

Citový člověk má totiž v čistotě svého cítění spojení s celým stvořením a ve chvílích nejvyšší citové vroucnosti se dokáže povznést až k trůnu Nejvyššího. Citový člověk soucítí se všemi lidmi, jakož i se všemi ostatními živými bytostmi i s celou přírodou a proto nečiní nic, co by je poškozovalo. V každé situaci se řídí hlasem svědomí, oním Božím Zákonem v něm, protože i svědomí je součástí našeho citu.

Citový člověk si uvědomuje, vnímá a vyciťuje celistvost bytí, to znamená jeho hmotnou i mimo hmotnou realitu a proto ví, že žádná smrt ve skutečnosti neexistuje. Že existuje jen přirozený přechod do jiné roviny bytí, kdy lidská duše pouze odkládá své pozemské tělo tak, jako když se někdo zbavuje svého obnošeného šatstva.

Pro citového člověka proto smrti vůbec není, protože ve svém citovém nadhledu stojí nad ní a přehlíží ji. A v tomto jeho nadhledu nad smrtí, která se týká pouze jeho hmotného těla, avšak nikdy ne jeho ducha spočívá jeho nesmrtelnost! Takový člověk je totiž doma v celém stvoření, ať už se nachází v hmotnosti, nebo v jemnějších úrovních bytí mimo této země.

Člověk, který se řídí svými city a jehož rozum stojí ve službách citu žije v harmonii a v souladu s celým universem a je proto vnitřně naplněný a šťastný, protože on sám všude rozsévá soucit, porozumění a štěstí. A proto dobro a štěstí sklízí.

Ve stvoření, ať už se nachází kdekoliv, žije jako v ráji, neznajíce smrt a chvále svým štěstím naplněným bytím velikost a lásku Stvořitele, který mu toto všechno daroval.

Namísto Stvořitelem předurčené cesty prvotnosti citu však člověk vykročil jinou cestou. Cestu rozumu! Cestu rozumového poznání! Cestou rozumu nadřazeného nad cit! To rozumové v sobě postavil na první místo a svůj cit potlačil do pozadí. Tento čin však měl pro něj katastrofální následky a přinesl mu mnoho bolesti, utrpení a v konečném důsledku i tragické vědomí vlastní smrtelnosti.

Proč? Protože rozum jako nástroj poznávání je hmotný. Je produktem lidského mozku, který je hmotný. Z tohoto důvodu je celý náš mozkový potenciál determinován hmotou. Determinovaný hranicemi hmoty. V jejích hranicích sice nachází vznikající uplatnění, avšak jeho možnosti vnímání rozsahu bytí končí hranicemi hmotného světa.

Člověk, polapen do pasti rozumu postaveného nad cit se stává materialistou, pro kterého nic jiného, než to hmotné neexistuje. Tím se vyčlenil z celistvosti bytí ve stvoření a vzdálil se Stvořiteli, jehož existenci už nevěří, protože rozum, neschopný povznést se nad hranice hmoty odmítá vše, co se nachází nad touto hranicí jako neexistující.

A jelikož hmota a rozumové myšlení neznají věčnost a nadčasovost, ale pouze neustálou proměnu všeho hmotného ve formě vzniku a zániku, sáhla na rozumového člověka smrt! Člověk, který v sobě postavil rozum na nejvyšší místo se stal smrtelným!

A taky na základě tohoto vědomí vlastního, nezbytného hmotného zániku v lidech vyvstal egoismus. Egoistické užívání si života byť na úkor jiných ve snaze užít si co nejvíce, protože život máme jen jeden a svou smrtí jednou provždy všechno definitivně ztratíme.

Obrovské množství utrpení a hrůz už způsobil v dějinách naší civilizace chladný, vypočítavý a egoistický rozum postavený nad cit. A ona chladná vypočítavost rozumu žene svět vstříc záhubě.

A k tomu, aby to všechno postupně dospělo až k této hranici stačilo pouze přehodit "výhybku". Výhybku ze správné cesty citovosti jako dominantní složky osobnosti směrem k nadřazení rozumu. Směrem k nadřazenosti rozumu, ze kterého omezenosti povstává veškerá bída a utrpení světa. Z kterého povstává i smrt, jako konec hmotného těla a který vede lidstvo do záhuby.

Kdo se tedy řídí především svým rozumem, kdo potlačuje své cítění a jeho podněty do pozadí, ten je uvězněn v okovech hmoty a jeho údělem bude utrpení, bolest a smrt.

Kdo však dokáže správným způsobem nahlédnout na tyto skutečnosti, kdo dokáže znovu postavit své cítění za základ vlastní osobnosti, kdo dokáže podřídit svůj rozum svému citu a svědomí a takovýmto způsobem žít, mluvit a myslet, ten kráčí po správné cestě, předurčené člověku Stvořitelem.

Pokud na ní vytrvá a nedá se z ní svést, dojde k branám ráje, dojde ke štěstí, radosti a plnosti vlastní existence, dojde k pochopení a hlubokému si uvědomění celistvosti bytí, existence Stvořitele a tím vlastní nesmrtelnosti ve stvoření, plném navzájem si prokazované lásky všech bytostí v něm žijících.

Člověk má být bytostí citu! Člověk má svůj rozum podřídit vedoucí úloze citu! Neboť jedině v citu spočívá život a jeho další pokračování, pričemž naopak v otrockém podřízení rozumu spočívá člověka nedůstojná, hmotná omezenost jeho duševního obzoru a nakonec i jeho vlastní smrt.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.


Zpět na „Volný pokec“